HP | Jednorázovky

Hrejivý chlad (Hermiona/Lucius)

Kričala.

Kričala, zatiaľ čo jej žena mrazivá nie svojím chladom, ale svojím krutým potešením ryla do kože znamenie. Znamenie toho čím bola, čím pre nich je a čím vždy bude, vďaka písmenám nenávratne vrytým do jej bledej pokožky. Jej krv muklov, kvôli ktorej sa v bolestiach zvíjala na podlahe malfoyovskeho sídla, svojimi temnými kvapkami podčiarkovala zvratený význam toho slova.

Humusáčka.

Práve tak jej kedysi dávno povedal Draco. Dávno vtedy, keď ich nepriateľstvo v časoch mieru bolo väčšie než je teraz, keď obaja stoja na opačnej strane vojny. Teraz, keď ten istý Draco stojí za zúboženou, ale stále hrdo vzpriamenou postavou svojho otca, a snaží sa nevidieť to, pred čím jeho oči nechcú uhnúť kvôli rovnakej zúboženej hrdosti, akú v sebe uchováva Lucius. Keď nechce vidieť, ako jej Bellatrix ryje do kože slovo, ktoré kedysi on vryl do jej duše.

Nevnímala, pretože cítila. Cítila priveľmi a priveľa. Priveľa bolesti. Chcela pomoc, to jediné v nej v tej chvíli kričalo rovnako intenzívne, ako žeravé muky spaľujúce jej telo. Bellatrix svoje dielo dokončila, a teraz na ňu so šialenou spokojnosťou mierila prútikom a trestala ju za to, že nemala odpoveď na jej otázky. Akoby snáď mohla odpovedať, akoby vládala otvoriť ústa po tom ako jej bolesť ochromila myseľ.

Pomoc, chcela pomoc. Potrebovala pomoc.

Obrátila svoje oči naňho, na jediného skutočného muža v miestnosti. Zúboženého a stále viac hrdého než ktokoľvek z nich. Jeho oceľovosivé oči sa do nej zabodávali s ľadovým chladom. Chladom, ktorý jediný mohol uhasiť žeravý oheň v jej tele. Nezaujímalo ju, kto je. V tej chvíli to ani nevedela. Nevedela ani kto je ona sama. Na ničom nezáležalo, len nech to skončí.

A práve vtedy do svojho pohľadu dokázala vložiť to, čo by inak nikdy nedokázala. Pozrela naňho ako na človeka, ktorého by inokedy nevidela.

Potrebovala aby ju ochránil, a bolesť v jej očiach prepálila ľadovce v tých jeho.

Lucius Malfoy sa pohol a potichu kráčal k Bellatrix. Nie príliš rýchlo, ani príliš pomaly, ale kráčal a pozeral pri tom na Hermionu. Nevedel, prečo to robí a neskôr si to určite odôvodní, ale teraz nie. Teraz ho príliš pálili oči mladej ženy krčiacej sa v bolestiach na zemi. Tak mladá, tak krehká... Premohla ho podstata silnejšia, než bol smrťožrútsky rád alebo malfoyovský rod. V čase, keď naňho každý pozeral ako na niečo slabé, naňho ona uprela tie hrejivé hnedé oči s nekonečnou dôverou v jeho silu. A on to volanie, tú prosbu, nemohol ignorovať. Pretože vedel, že ešte len potom by bol slabý aj sám pred sebou. 

"To stačí, Bellatrix," prehovoril pevným hlasom a položil jej ruku na plece.

A ona prestala.

A bolesť ustala.

Nepočula, čo hovoria ďalej. Nebolo to podstatné. Bolesť prešla, muky skončili, oheň dohorel. Len na tom záležalo. A na mužovi, ktorý to zastavil.

Naposledy v ten večer si dovolila pozrieť do šedých oči Luciusa Malfoya. A odrazu jej ten chlad nepripadal taký ľadový.

Pocítila vďačnosť. A vtedy vedela, že mu nikdy vďačná byť neprestane.

*****

Kráčala.

Kráčala bezútešnou chodbou a šťastie z nej mizlo každým krokom. Nasledovala tmavý chrbát strážnika, ktorý ju viedol k cele, jednej z mnohých. Prechádzala okolo viacerých a slabosť v žalúdku silnela každou ďalšou sekundou. Už do nich nenazerala. Nemohla. Jedni už ani neboli ľudskými bytosťami, druhí na ňu hľadeli s neľudskou nenávisťou.