HP | Jednorázovky

Vianočné Zbohom (Fred a George)

George sedel s pohárom medoviny v ruke vo vyhriatom kresle a hľadel do plameňov. Nos mu šteklila lákavá vôňa vianočného pečiva, zatiaľ čo nejasne vnímal krik detí v preplnenom dome a nevážne napomenutia rodičov. Každým rokom ich na Vianoce bolo viac, takmer to vyzeralo, že to Brloh raz nevydrží a rozsype sa.

A napriek tomu ako sa ich rodina neustále rozrastala, on každý rok cítil podivné prázdno, ktoré vyžarovalo z jedného nachystaného miesta pri večeri, ktoré už nikdy neobsadí ten, komu je určené. Nezáležalo na tom, koľko rokov prešlo, bolelo to stále rovnako. A on si stále rovnako prial, aby ich rodina mohla byť skutočne pokope. Niektorým deťom museli vysvetľovať, prečo je za stolom pripravené miesto, za ktorým nikto nesedí. Vždy nechal vysvetľovanie na niekom inom a radšej sa vytratil preč.

Akokoľvek miloval tento čas, a nech aj patril medzi tých, ktorý ho hlavne deťom rozžarovali najviac, nikdy si ho vo svojom vnútri plne neužil. Bolo tam rovnaké prázdne miesto ako za vianočným stolom, ktoré nemal kto zaplniť, pretože ten komu patrilo, už odišiel. A on sa nikdy nerozlúčil, napriek tomu ako veľmi si želal mať aspoň tú možnosť, ak už nič iné.

„Ocko?" ozvalo sa od dverí a on sa zhlboka nadýchol, zaháňajúc smútok.

„Áno, Fred?" otočil sa s úsmevom na jeho syna. Všetci mu hovorili ako sa naňho podobá. On v ňom však videl niekoho iného.

„Babička hovorí, že za chvíľu bude večera," povedal chlapec rozradostene.

„Neboj sa, nenechám si ju ujsť," uistil ho pobavene. Chlapec prikývol a chcel ešte niečo povedať, ale ostatné deti ho vtiahli späť do hry.

S úsmevom za ním hľadel, potom sa oprel do kresla a zavrel oči. Skôr, než by sa znovu stihol zamyslieť, vyrušil ho iný hlas.

„Každý rok tu sedíš a každý rok naňho myslíš," prehovoril Harry.

George otvoril oči a prekvapene naňho pozrel. Nepovedal však nič.

„Všimol som si to už dávno. A odvtedy som ho hľadal, aj keď som predtým myslel, že bude lepšie, ak ho nikto nebude mať," pokračoval napriek tomu, že George nechápal ani slovo. „Bolo to sebecké... ja som svoju rozlúčku dostal. Zaslúžili si ju preto aj iný. A nikto viac ako ty – nestratil si „len" milovaného človeka, stratil si polovicu seba."

Harry, ktorý sa už dávno stal mužom, k nemu vážne podišiel a podal mu čierny kameň. George si ho neisto vzal a absolútne nechápal načo mu je a o čom hovorí.

„Pozdravuj ho," usmial sa Harry a bez ďalšieho vysvetlenia ho nechal samého.

Zmätene hľadel na kameň v jeho ruke. Všimol si, že nie je obyčajný... bol hladký a mal priveľmi pravidelný tvar. A ten znak... ten znak poznal.

Videl sám seba s Fredom, ako malý a strapatý po bláznovinách počúvajú v posteli príbeh Troch bratov, ktorý im čítala mamka a aspoň na chvíľu tak upokojila ich neposedné duše.

Srdce mu začalo splašene biť. Môže to byť...? Nie, to predsa nie je možné. Kameň oživenia neexistoval, bola to rozprávka. Lenže do rúk mu ho predsa vložil sám Harry a podľa jeho slov fungoval. Prečo by mu klamal? Otáčal kameň zvedavo medzi prstami a myslel pri tom na jediného človeka, ktorého chcel ešte raz vidieť.

„Naozaj pekné, že si zaujatý viac kameňom ako mnou," ozval sa bokom od neho pobavene známy hlas a krv v jeho žilách na chvíľu prestala prúdiť, keď mu srdce vynechalo úder.

Otočil hlavu, aby sa presvedčil, že ho uši neklamú. A namiesto toho musel sám seba presviedčať o tom, či ho neklame zrak.

Pri krbe stál usmiaty Fred, ktorý nezostarol ani o deň. Nebol duch, vyzeral ako živý, no niečo na ňom bolo vzdialené, akoby sem už nepatril. George nedokázal prehovoriť. Niekde v hĺbkach jeho očí sa začali hromadiť slzy, no ešte si neuvedomoval ani tie, pretože bol príliš ohúrený tým, že ho skutočne vidí, že tu skutočne je.