HP | Jednorázovky

Felix Felicis (Fred/George)

 A/N: Počas mojej trvajúcej neaktivity, kedy nestíham ani dýchať, som si uvedomila, že mi tu chýba ešte jeden starší výplod zo sveta  Pottera. Patril do súťaže, kde názov témy bol jednoducho "Felix Felicis". Samozrejme nebola  by som to ja, keby som sa  nerozhodla preniesť to na moje obľúbené dvojičky a nepokúsila sa ich tým zachrániť... a nakoniec tým seba takmer prizabiť. :)

„Jedna malá fľaštička felix felicis – Stačí na dvanásť hodín šťastia. Od rána do súmraku budete mať šťastie vo všetkom, o čo sa pokúsite."

Georgeovi sa profesorove slová opakovali v hlave, keď v prítmí hľadel na fľaštičku zlatistej tekutiny. Nakoľko môže niečo namiešané z menej či viac obyčajných prísad ovplyvniť osud ľudského života? Alebo možno je vypitie elixíru súčasťou toho osudu? Nakoniec to bolo jedno, vedel, že sa pokúsi Freda prinútiť vypiť to.

Boli členovia Fénixovho rádu a boli tiež súčasťou Odboja. Na nebezpečenstvo si zvykol, aj na strach o ľudí okolo seba. Zo všetkého najnepríjemnejší bol však hlodavý strach o jeho dvojča, vždy keď sa pozrel do jeho očí a napadlo ho, že by do nich raz pozrieť nemohol. Fred bol neopatrnejší, možno viac odvážnejší. A keď im pred chvíľou zlatá minca Dumbledorovej armády oznámila, že Harry je v Rokforte a ide sa bojovať, obaja z toho bol nadšení. Aj keď George len do momentu, kým si uvedomil, že sa ide skutočne bojovať a pravdepodobne sa bude aj skutočne zomierať.

„George!" zvolal Fred z chodby. „Zasekol sa ti zadok vo dverách alebo čo? Musíme ísť!"

„Idem!" skríkol naspäť a strčil si fľaštičku do vrecka. Potom do seba hodil polovicu zo svojho zlatistého „povzbudzováka" a zvyšok nechal položený na stole.

Vyšiel z dverí a pozrel sa do svojho zrkadlového odrazu. Fred naňho netrpezlivo hľadel, a on si znovu uvedomil, že ten odraz nie je dokonalý – ich tváre sa líšili vo veľa drobnostiach, ktoré si však ľudia málokedy všímali.

„Čarodejníčky svet sa rúti do najdôležitejšej bitky a ty sa flákaš. Typické," zamrmlal Fred pobavene a otvoril dvere.

George prevrátil očami. Zatiaľ čo jeho dvojča bolo pokojné a očividne natešené na nadstavajúce udalosti, on sa odrazu cítil neisto.

„Fred," zastavil ho.

„George," napomenul ho, že na čokoľvek, čo chce povedať, nemajú čas.

„Len chvíľu... ja... našiel som v izbe toto," vytiahol fľaštičku z vrecka. Chcel to skúsiť až potom, ale nevedel, či potom bude čas.

Fred sa zahľadel na elixír. „Felix felicis?" nadvihol obočie a pustil dvere, aby si ho mohol prehliadnuť.

„Hej, dvanásť hodín šťastia vo všetkom, o čo sa pokúsiš. Myslím, že vhodnejšia chvíľa nebude."

Videl iskru vo Fredových očiach. „Ešte aj teraz chceme podvádzať?" uškrnul sa.

„To nie je podvádzanie. Len zvýhodňovanie," usmial sa a podal mu fľaštičku. „Vypi to," popohnal ho.

„Ja?" zamračil sa Fred. „Nemali by sme to vypiť napoly?"

George pokojne odpovedal. „Ja už som svoju fľaštičku vypil, je rada na tebe."

Fred ho chvíľu pozorne skúmal, nakoniec ale zlomil pečať a fľašku otvoril.

„Tak teda poďme na to," zamrmlal a hodil do seba celý obsah.

George sa spokojne usmial, keď mu trochu odľahlo.

„Šťastie vo všetkom, o čo sa pokúsim?" prehodil Fred, keď už opäť mieril z dverí. „To je možností..."

„To je, ale sprav mi láskavosť..."odvetil George pri tom, ako za nimi dvere definitívne zavrel. „Pokús sa prežiť."