HP | Jednorázovky

...a brnenia sa po rokoch opäť rozbíjajú. (Minerva/Záškodníci)

A/N: Dej sa odohráva po vojne, keď je Minerva riaditeľkou a Rokfort je opravený. Inšpirovala som sa obrázkom. Pre tých čo nečítali knihy - Zloduch bol jeden z duchov hradu, ktorý stále robil bordel a neplechu :)

Nočnou chodbou sa ozývalo pomalé, ale napriek tomu rozhodné klopkanie hrubých opätkov. Boli to kroky, ktoré vedeli kam kráčajú, ale pred dosiahnutím cieľa si chceli vychutnať cestu.

Tak ako každú noc sa Minerva prechádzala tmavými chodbami. Stal sa z toho zvláštny zvyk a sama už presne nevedela, kedy ho nadobudla. Vedela však to, že by už nikdy nezaspala bez toho, aby sa aspoň krátko prešla po hrade.

Zem pod jej nohami tu už raz nebola, už ju raz stratila. A stratila preto aj istotu toho, že jej prítomnosť je samozrejmá. Vychutnávala si preto každý krok, ktorý sa prázdnou chodbou ozval.

Čo si však nevychutnala bol ohlušujúci rachot padajúceho brnenia prichádzajúci z prázdnej triedy po jej ľavici, ktorý sa ešte dlho niesol tichými chodbami hradu. Niekoľko sekúnd strnulo stála s rozšírenými nozdrami, než prudko rozrazila dvere a s vytiahnutým prútikom osvetľujúcim miestnosť, tlmene zakričala dobre známym tónom: „Zloduch!"

Práve vtedy, keď primerane zvýraznila výkričník za daným oslovením, si uvedomila,  že Zloduch už na Rokforte nie je. Tak ako veľa duchov aj on po vojne niekam zmizol.

A tiež práve vtedy v bledom svite mesiaca uvidela niečo, z čoho jej srdce na moment zastavilo. Niečo, čo si myslela, že už neuvidí. No rovnako ako sa vrátil hrad s jeho chodbami, vrátili sa s ním aj oni. Vrátili sa doň.

Bledé, priesvitné, neživé a napriek tomu prítomné postavy troch ľudí jej srdcu tak blízkych, ktorí tu žili ako chlapci, aby sa sem vrátili nežiť ako muži.

Výrazy na tvárach Jamesa Pottera, Siriusa Blacka a Remusa Lupina boli presne také, ako si ich z týchto priestorov pamätala. Previnilý pohľad po tom ako ich pristihla úplne zakrývali šibalské úsmevy, kvôli ktorým si takmer nevšimla spadnuté brnenie pri ich nohách. Všetko bolo presne také ako pred rokmi. A napriek tomu, ako sa jej chvelo vnútro a do očí sa hrnuli slzy, vedela, že jej reakcia ich nesklame.

„Nie vy. Nie znovu," zašepkala s prísnym výrazom, ktorý narúšali len zdvíhajúce sa kútiky, ktorým nikdy nebolo súdené dotknúť sa lesknúcich sa očí.

„Teda pani profesorka," ozval sa Sirius prehnane ublíženým tónom, „a my sme si naivne mysleli, že sme vám chýbali."

„Nielen to," pridal sa James po tom, ako si z čela odhrnul neposlušný prameň, ktorý mu padal do očí. A ktorý sa, samozrejme, okamžite vrátil naspäť. „Dokonca sme si dovolili takmer očakávať, že by ste nás mohli privítať s radosťou."

„A aby bolo jasné, akí naivní blázni sme, naozaj sme predpokladali, že by ste nad návratom vašich najobľúbenejších študentov mohli od toľkého radostného dojatia vyroniť nejakú tú slzu," doplnil ich so širokým úsmevom tretí Záškodník, Lupin.

Toľko silných emócii, ktoré cítila, jej znemožnilo čokoľvek povedať. Všetko na čo dokázala myslieť bolo to, že predsa len okrem ich dospelých a priesvitných tvárí ešte niečo nie je tak ako kedysi. Jeden chýbal.

„Avšak v skutočnosti, pani profesorka, samozrejme žartujú, pretože sme si všetci štyria boli absolútne istí tým, že nás s radosťou nakopete do našich neživých zadkov – ach, keby ste len mohli – za to, že robíme neporiadok, potom nám veľmi rýchlo vysvetlíte, že sa nedočkáme žiadneho špeciálneho zaobchádzania, a až potom priznáte, že sme vám chýbali," prehovoril ďalší hlas a spoza jej chrbta sa vynoril Fred Weasley, ktorý sa postavil k zvyšným trom postavám, akoby tam odjakživa patril.

To bolo na Minervu priveľa. Obrysy štyroch stojacich Záškodníkov sa stali opäť jasnými až po tom, ako zo svojich  očí konečne nechala ujsť slzy, ktoré dovtedy usilovne držala. Kotúľali sa jej radostne po lícach a ona mala pocit, že nikdy neprestanú. Cítila ich slanú chuť v ústach, keď si konečne dovolila zasmiať sa. Štyria muži s úsmevmi chlapcov sa k nej pridali a podišli k nej.

Nevadilo, že už nemohla cítiť ich teplý dotyk. Hriala ju ich prítomnosť.

Utrela si slzy a s úsmevom na nich pozrela. Ach, ako jej chýbali. A ako bola rada, že ich znovu vidí.

To však už vedeli a Fredovo poradie jej reakcií už beztak narušila. Bolo načase, aby tomu všetkému vrátila aspoň nejaký poriadok. Keď si utrela aj poslednú slzu a svoj úsmev dostala pod kontrolu, pevnejšie zovrela v ruke prútik.

Na rade boli ich neživé zadky, ktoré ju nechali čakať taký dlhý čas.