NEXT /POZASTAVENÉ/

~ Desiata kapitola ~

Z pohľadu Julie:

Čierne vlasy si zahrniem za ucho. Jennifer sa zabáva s malým robotickým psíkom. Mne po mysli behá len jediné slovo. Jedlo. Po chvíli si už stravu nepýta len hlava, ale aj žalúdok. Mám pocit, že v tých dlhých chodbách znie škvŕkanie v mojom bruchu ako orchester. Jen sa vzpriami a usmeje sa na mňa. Tmavohnedé vlasy si zahrnie pod šatku a mrkne na mňa. Netuším či sa mám tešiť alebo báť. ,,Vyzerá...alebo to skôr znie, akoby si potrebovala doplniť palivo." Tak takýto výraz pre 'najesť  sa' som jakživ nepočula. ,,Niečo ti ukážem." Ten robotický tvor zrejme uvolnil napätie. To, ako roztomilo a komicky vrtí zväzkom káblov upokojuje aj mňa. Pozorujem psa a Jen sa stihla dostať zo sektoru B6 do Z24. Organizáciu zatiaľ nepoznám dosť dobre, a teda netuším, či tu taký sektor máme. Ale Jen už poznám a okrem toho, že je praštená, je aj rýchla. Ako kráčame, začínajú sa ma opäť zmocňovať  obavy. Už je to vyše pätnásť minút a všetky chodby sa mi zdajú rovnaké. ,,Jen, ak budeme stále takto kráčať, naše kroky prilákajú LeX. Pokiaľ sa prebrala..." Odpovie mi veľmi chytro: ,,Ak kráčať nebudeme, priláka ju tvoj hladný žalúdok. Bingo!" Môj unavený mozog ani nestihol spracovať jej výpoveď a ona ma už ťahá dnu vysokými dverami. Sme v akejsi zasadacej miestnosti. Stoličky za dlhým stolom hlásia, že tu po spustení poplachu vypukla panika. Niektoré sú zhodené, iné rôzne pootáčané. ,,Hrôza, čo? Včera som to tu dávala do poriadku...vždy tu nechajú svinčík... Ale toto?" Začínam mať pocit, že ešte stále nechápe vážnosť situácie. ,,Čo-čo tu robíme?" Obráti sa na mňa a pohotovo odpovie: ,,V tejto miestnosti sa robia tie najdôležitejšie rozhodnutia...," ,,A...?" ,,A je to tu jednoducho o nervy. Zamestnanci sú vždy vybavení." Siahne do jednej z tašiek zavesených na vešiaku. Vytiahne odtiaľ jahodovú čokoládu. ,,Jen, nemyslím si, že si moje telo žiada práve toto." ,,Neblázni, to je energia...navyše to uvoľňuje stres."

Kapitola: Hawk