~ Siedma kapitola ~

6 2 0
                                    

Z pohľadu Julie Smithovej:

Vo dverách stojí neznáma tá osoba, ktorej som pred niekoľko hodinami tak šikovne ušla. No neviem, či by sa to niečo, dalo nazvať osobou. Plechové ženské telo, ktoré vyzerá byť spleťou káblov. Tie žiarivo červené oči,  ktorých vyžaruje číra nenávisť. Zrejme mala pravdu - neschovám sa pred ňou. Dobehla nás. Sme doslova v keli. Ak si aj teraz začne Jennifer spievať tú pieseň, čo znie ako spred 3 storočí, ide na smrť rozhodne prvá - to zariadim. Nestalo sa to, a to je len jej šťastie. Očividne stuhla, pustila sponku a ruky sa jej roztriasli. Mne sa rovnako zatajil dych. V ústach som mala horkú chuť, mrazilo ma na chrbte a pery sa mi triasli, akoby bol v miestnosti chladný zimný vzduch. Nastalo ticho, tá robotia žena zrazu vystrelila všetky káble, ktoré trčali z jej zničeného tela. Ako reflex som nastavila nohu na výkop, no zrejme som si tým len pohoršila. Robot káble sťa chápadlá obmotal okolo mojej nohy a strhol ma na zem, poriadne som sa udrela na kľúčnu kosť. Navyše tento pád je ďalším príkladom môjho šťastia - padla som tvárou na kovovú sponku, ktorú moja kolegyňa pred chvíľou pustila a tá sa mi cez kožu zaryla až do mäsa. Ležím lícom nalepená na chladnej podlahe. Jennifer je na tom lepšie, káble sa ovinuli okolo jej tela a zodvihli ju do výšky. Je dole hlavou. Dlhé tmavé vlasy, ktoré zakrývala šatka jej teraz visia smerom k zemi. Silene otočím hlavu smerom k tej potvore. ,,Ja som ti hovorila, že sa predo mnou nikto neschová." riekne plechovým hlasom a pomaly mrkne kovovými viečkami. Zacítim chladnú krv, ktorá mi steká po líci. Má pravdu, jej sa neschováme, a preto je načase prestať sa schovávať. Musí mať nejakú slabinu. Oči? Tie nemá zraniteľné ako ľudské. Nohy? Plechy, ktoré jej zakrývajú konštrukciu, sú trochu poškodené, ale nie dosť na to, aby som jej pevný postoj holou rukou podlomila. Káble? Očividne sú veľmi mocné a nemám nič ostré, čím by som ich presekla. Kmitám zrakom po jej bezchybnom tele. Ona zatiaľ niečo šepká Jennifer do ucha. V tom momente mi pohľad padne na jej krk, má na ňom malý ventilátor. No jasné, aj ona potrebuje chladenie! Jediná vec, čo je mi nablízku je tá spona. Chytím ju do ruky, a podvolím sa jej sile. Ani okamih neminie a už visím vedľa Jennifer, tá sa asi modlí či čo...stále lepšie, než keby si zase spievala. Robot si ma obzerá, svoj zrak otočí na Jen - toho využijem a hodím jej do chladenia tú sponu. Stroj nás pustí a my doslova padneme na držku. Vyzerá akoby sa začala dusiť. Pomaly sa skláňa k zemi, až sa napokon prestane hýbať. My dve ešte lapáme po dychu. ,,Pozrime sa, vyzerá to, že ju porazilo zbožie z akcie v drogérii," Jen na mňa pozrie a ja sa od samého šťastia zo slobody rozosmejem. 

Kapitola: Hawk

NEXT /POZASTAVENÉ/Where stories live. Discover now