~Prvá kapitola~

33 6 3
                                    

  Z pohľadu Julie Smithovej:

      ,,Vaše výsledky sú veľmi dobré, ale ste si vedomá toho, že vaša nová práca obnáša veľkú zodpovednosť?" muž si sadol do kresla a zapálil si cigaretu.
Padol mu pohľad na mňa, usmial sa a ponúkol aj mne.
,,Nie ďakujem, nefajčím," odkašľala som si.
,,Na takejto dôležitej pozícii nemáme v tejto branži ani jedinú ženu, nebude vám to vadiť?"
,,Mám to brať tak, že budú moji kolegovia sexisti?"
,,Možno áno, možno nie..." tento muž je viac uvoľnený, než som si myslela.
Minimálne sa teda netvári ani z polovice tak vážne ako ja.
,,Nepletiem súkromie a moju profesiu. Mám vlastný sociálny život, názory kolegov mi nebudú prekážať."
,,Výborne, tak to bude najlepšie. Viete, nechceme aby ste vôbec spomínala to, čo tu robíte, názov organizácie a podobné veci." dosť ma to zaskočilo, ale odpovedala som rázne a bez rozmyslu.
,,Samozrejme, budem v tomto smere súhlasiť s akoukoľvek diskrétnosťou." tuto prácu musím mať.
,,Gratulujem, môžte nastúpiť ihneď," potrasiem si s ním rukou a vojdem do miestností a do svojej pracovne. Vyzerá to tu ako v klasickej organizácii, až na to, že tu je len umelé osvetlenie, pretože táto sa nachádza pod zemou. Našťastie sa celkom vyznám, prešla som školením. Zasadnem za počítač a vytiahnem prvú zložku, ktorú musím spracovať.

    ,,Ako bolo v tvoj prvý deň v novej práci?" spýta sa ma moja mama do telefónu.
,,Mama, prosím ťa, bolo to normálne, veď vieš, ako v práci."
,,To je tvoja chyba, sprav si z toho dobrodrúžstvo, pridaj vášeň, ináč ničoho nedosiahneš a potom bude tvoja práca, len práca..."
,,Vy ste Smithová?" Otvorí dvere nejaký muž.
,,Musím končiť, ozvem sa potom."
Nezdvorilo zavesím, ale nechcem mať problém hneď v prvý deň.
,,Áno, áno som."
,,Sú v meste nejaké nové drby, alebo vám volá kaderníčka?" Odignorujem ho a prevezmem vzorky, ktoré mi doniesol. Odíde bez pozdravu s vyšším egom, ale so zníženou dôstojnosťou.

   Toto treba spracovať, nahodiť do počítača a exportovať do hlavnej zbierky údajov. Ďalej porovnať tkanivá a...v tom momente sa spustí alarm a hlásenie: ,,Okamžite opustite budovu. Opakujem, okamžite opustite budovu."
Neviem, čo robiť. Chodba je plná ľudí. Zmocní sa ma panika. Tú však premôže moje odhodlanie k novej práci a okamžite zapnem počítač. Zadajte heslo ku kamerovému systému. K čertu! Nejde to heknúť, majú najnovšie zabezpečenia. Rozbehnem sa k dverám. Narazím zase na toho blba.
,,Počúvaj kočka, toto nie je ako na križovatke, keď všetko svieti na červeno máš utekať!"
,,Dobre..." založím ruky a kopnem ho medzi nohy. ,,...a keď spravím toto, máš prestať otravovať. Ešte niečo, toto si požičiam."
Strhnem mu z krku vysačku na ktorej má prihlasovacie údaje, keďže pracuje na vyššej pozícii. Vrátim sa späť. Rýchlo zadám kód A-836 26*3. Áno, som tam! To je ono! Údaje, ktoré sú priamo z hlavného počítača! Prestal cirkulovať vzduch a reaktor sa prehrieva. Toto nás učili. Musím tam ísť, stačí zatiahnúť za túto páku. Vyrazím do centrály. Už je tu len pár ľudí. Narážam do nich, keďže všetci utekajú von a ja mierim rovno do pekla. Som tu, zbehnem dole po schodoch, čož sa robí dosť blbo, keďže mám topánky na opätku, ale prídem tam. A...ó nie...toto nie. Tie páky sú dve! To-to nie je mož-né. Otvorím hlavný počítač. Toto nie je na žiadnej fotke. Nikde, ani údaje. Všade je len jedna páka, sú vedľa seba a na chlp rovnaké. Tuto niečo smrdí. Dobre, hodím si mincou. Ou. Nemám mincu. Bože, je tu vyše 1000 chlapov a ostanem na to ja?! Fajn. Zatiahnem za obidve. Opatrne sa k ním priblížim. chytím ich do rúk, ktoré sa mi už úplne trasú. Dobre, 3-2-1-teraz! Všetko je razom v poriadku, vzduch do hlavného stroja cirkuluje, pozriem si kamery. Nikto tu už nie je. Áno, zvládla som to! V tej chvíli počujem zvláštny zvuk, ako keď zapnete starý vysávač. Na kamere je hlavný a jediný východ. Zavrie sa, svetlo sa vypne, ale hučanie pokračuje. Tu sa niečo deje. A ja som v pasti.

Kapitola by: Hawk

NEXT /POZASTAVENÉ/Where stories live. Discover now