5. Kapitola - Neznámy muž

2.4K 189 8
                                    

Snažila som sa dostať späť do miestnosti, nenápadne to však nešlo. Akonáhle som vyšla z tajnej skrýši, oprela som sa o stenu a začala som dychčať. Bola som strašne vysilená a moje nohy mi išli priam odpadnúť, bolela ma každá jedna bunka v mojom tele, ktorá prahla po vode. Nebol to dobrý nápad, keby som sa zatúlala niekam ďalej a nestretla by som Hugha, istotne by ma to zabilo. Vôbec som sa nevedela v tomto zvláštnom zámku orientovať. Všade boli len dvere.

„Pomoc!" zvrieskla som najhlasnejšie ako som vedela. Niekoľkokrát som to zopakovala, nemala som silu na to, aby som sa doplazila späť do vody, v ktorej aj tak nebol žiaden kyslík, no ale aspoň by som bola namočená. Po chvíľke vyšiel na chodbu muž, ktorý mal krvavú ranu na hlave. Našťastie však vyzeral pri zmysloch. Nakláňal sa a nahlas nadával.

Keď si ma všimol, tak prudko zastal. „Hej, ty tam! Čo tu robíš?" zastavil, ale nepriblížil sa ku mne. Očividne už nechcel schytať ranu od ďalšej nadprirodzenej ženy. Nečudovala som sa mu. Muselo to fakt veľmi bolieť.

„Potrebujem vodu, zomieram!" vysvetlila som mu trošku ostrejším tónom, ako som plánovala. Vystrašilo ho to. Z ničoho nič sa obrátil a vrátila sa tam z kade prišiel. Nepomohol mi, nezáležalo mu na mojom živote, len na tom jeho. Zavrčala som a zatvorila som oči.

Ľahla som si pohodlnejšie na studenú zem. Nemalo zmysel kričať, moje hlasivky by sa len rýchlejšie vysúšali. Vedela som, že ak nebudem šetriť energiu, tak za okamih to bude strašne bolieť. Pomyslela som si na všetky tie moje úbohé sestry, ktoré zhrešili a vládkyňa ich vyhodila z mora. Moje hriešne sestry, boli odsúdené na to, aby zomreli na brehu v blízkosti mora a v šialených mukách. Vysušené sme ich nachádzali na druhý deň, vyzerali kŕčovito a v bolestiach. Čakal aj mňa takýto osud? Koľkokrát som si prisahala, že budem robiť všetko, čo mi pani káže, aby ma nevyhodila preč. Osud si ma však aj tak našiel.

Musela som zaspať, pretože náhle sa predo mnou objavili ľudské nohy. Pozrela som sa hore a videla som tvár krásneho muža. Na nepatrnú chvíľku som si pomyslela, že je to Hugh a že ma prišiel navštíviť. Potom som si všimla, že tento muž bol o čosi mohutnejší a mal výraznejšie čierne obočie, ktorým sa na mňa mračil. Bol tak iný a krásny! Jeho čierne vlasy mu padali do očí a lícne kosti vystupovali na tvári.

„Čo tu robíš?" spýtal sa zmätene a kvokol si ku mne.

„Zomieram!" vyslovila som to pošepky, môj hlas znel tak veľmi zlomene. Mohol to predsa vidieť aj sám. Prečo mal teda na tvári ten zvláštny pohľad? Kiež by som v ňom mohla lepšie čítať. Rovnako som túžila po tom, aby sme si to my dvaja vymenili. Ja by som sa tiež na neho pozerala ďaleko v mori, keby sa topil v hlbinách. Ľudia, spamätajte sa!

„Ty si morská panna, že? Nikdy pred tým som vás nevidel naživo. Počul som len o vás príbehy. Potrebuješ vodu! Pomôžem ti." Jedna moja časť mu chcela povedať, aby sa nenamáhal a nechal ma tu zomrieť. Iná túžila po živote. Nakoniec tá túžiaca umlčala tú, ktorá to vzdávala. Automaticky som natiahla ruku po neznámom mužovi a on ma ľahko ako pierko, zdvihol na svoje mužné ruky. „Ako sa voláš?" spýtal sa ma, keď ma niesol a pomaly so mnou kráčal. Nadnášalo ma to. Ako keby som ležala na hladine a nechala sa unášať vlnami. More! Mohla som ho cítiť na špičke jazyka – jeho slanú chuť.

„Som polomŕtva Madison," precedila som pomedzi zuby a oblapila som ho kolo krku. Bála som sa, že by ma mohol hodiť na zem. Vnímala som jeho vôňu, ktorá bola na moje pomery až príliš výrazná. Celý tento svet zvláštne zapáchal.

Zasmial sa. Čím som tohto ľudského muža pobavila? Ja som to predsa myslela smrteľne vážne. „Madison, mám pre teba taký menší rozkaz, nevyliezaj z vody, pokým ti to niekto neprikáže."

Srdce princa ✔Where stories live. Discover now