Posledný potomok Strážcov

10. Ochranca

„Nebuď drzá, krpaňa," on si vážne dupol nohou. Užaslo som ho sledovala ako si naťahuje ruky nohy, aby sa rozcvičil zo strnulosti a potom na mňa kývol. Spolu sme šli hore schodmi ruka v ruke a v tichosti sa dohadovali, čo a ako bude nasledovať.

Drakenovou úlohou bolo, aby ma v čo najkratšom čase čo najlepšie pripravil. Aby mi pomohol so štúdiom a aby ma chránil. Mojou úlohou bolo neflákať sa, poctivo sa učiť a trénovať, a nájsť spôsob, ako poraziť temnú armádu, ktorá okupovala môj domov.

Hoci spomienky, ktoré mi vírili v hlave, neboli moje, pripadalo mi to, akoby som bola priamo tam. Akoby som to videla na vlastné oči a čo bolo najhoršie, akoby som na vlastnej koži cítila bolesť, smrť a utrpenie môjho ľudu.

„Odkiaľ sa vzala tá Kniha? A komu patrí ten hlas, ktorý ma sem priviedol?" vyzvedala som, kráčajúc mu po boku preč z chaty.

„Knihu sem poslal tvoj starý otec, kráľ Joachim, keď sa dozvedel, že ťa matka ukryla. Očaroval ju tak, aby ti ju nikto nemohol len tak vziať. Aby si ju mohla čítať len ty a aby bola vždy v tvojej blízkosti." Odpovedal mi Draken. „Preto ti ju nemohol Michael vziať aj s kľúčom. Keď sa o to pokúsil, Kniha sa bránila."

Zvečerievalo sa.

V diaľke pod sebou sme videli svetlá pouličných lámp a osamelých domov na okraji mesta. Mama bude zúriť, že som zdrhla.

„Mali by sme zrýchliť," poznamenal Draken akoby mimochodom a vzápätí sa rozbehol dolu kopcom.

Nasledovala som ho, dúfajúc, že sa nepotknem a niečo si nezlomím. Bežať dole v prítmí bol nezabudnuteľný zážitok. Kríky a nízke konáre mi šľahali do tváre, ale nevadilo mi to. Ten pocit slobody bol na nezaplatenie.

Pozor! Ozval sa mi Draken v hlave. Prudko predo mnou zastal a strhol ma za najbližší strom, až mi vyrazil dych, keď ma kryl vlastným telom.

Po chvíľke som uvidela dve tmavé postavy, ako sa blížia našim smerom. Mali dlhé plášte, na hlavách kapucne a oči im žiarili červenou. Zalapala som po dychu a Draken mi prikryl ústa rukou, aby som nevykríkla.

Upokoj sa! Pozeraj sa mi do očí. Nič sa ti nestane! Pohľad do jeho očí ma skutočne upokojoval. Neodvážila som sa ani dýchať, nieto ešte sa pohnúť. Po chrbte mi stekali tenké pramienky potu.

„Cítil som ju, ale je preč," začula som tichý chladný hlas.

„Hľadaj! Nemohla len tak zmiznúť!" druhý hlas patril žene a znel naštvane.

„Musela niekde odbočiť," odpovedal jej Lovec. Chvíľku bolo ticho, ktoré náhle prerušil zvuk facky. „Ďakujem, pani moja."

Počuli sme vzďaľujúce sa kroky a Draken mi dal dole ruku z úst. Cítia tvoju auru. Musíš sa ju naučiť skrývať.

Ako? Nemala som ani poňatia o čom točí.

Sústreď sa. Zatvor oči a predstav si v mysli miestnosť, v ktorej sú tvoje schopnosti a Sila. Tie dvere musíš zatvoriť. Nezamykaj ich, len zatvor. Skryješ sa tak pred slepými očami temných psov.

Čo? Keď som zavrela oči, dokázala som si predstaviť akúkoľvek somarinu, čo ma len napadla. Ale pri tejto predstave som čakala na pokyny detailov, ktoré mi chýbali. Aké dvere by to mali byť? Aká veľká miestnosť? Proste nedôležité hlúposti. Čiastočne som chápala ako to myslí, no zväčša som nevedela ani prd.

„Poďme," ďalej sme šli pomaly a napínali sme uši, či niekoho nezačujeme. Draken so mnou komunikoval prevažne v myšlienkach, čo bolo dobré, že sme nemuseli rozprávať nahlas. Lenže stále som nevedela, či som tie dvere zatvorila tak ako som mala, alebo nie. Ako zistím, či ma dokážu vystopovať?

Boli sme kúsok od prvých domov, čo znamenalo, že asi tri ulice od nášho domu. Nedokázala som si predstaviť, ako sa dostaneme nepozorovane domov, keď sa to tu hemžilo temnými. Určite tu neboli len títo dvaja. Ak po mne šli oni, mohlo to znamenať jediné. Mama moje zmiznutie ohlásila otcovi a ten má v bande donášača.

Znechutene som si povzdychla.

„Zavolaj matke, aby po teba prišla," našepkal mi Draken.

Chvíľami som mala dojem, že môj mozog vypovedal službu a ten Drakenov zaň zaskakuje. Prečo ma to nenapadlo skôr? Mohli sme si ušetriť to trmácanie sa dole. Poslúchla som ho a vytiahla mobil.

Svietilo mi vyše osemdesiat zmeškaných hovorov a šestnásť esemesiek. Neskúmala som, kto to bol a spamäti vyťukala mamine číslo.

„Ann, zlatko, kde si?" zdvihla to po prvom zazvonení.

„Pri skratke do hôr, tri ulice od domu," povedala som takmer bez dychu. „Idú po mne, ponáhľaj sa, prosím."

Len čo som to povedala, zložila som. Ostražito som sa obzerala, snažila som sa opakovať čo robil Draken. Učila som sa za pochodu a už teraz som vedela viac, než pred pár hodinami.

„Dole!" skríkol na mňa Draken.

Jeho príkaz ma priklincoval k zemi. Tadiaľ, kde som pred chvíľou mala hlavu, preletel kovový šíp. Zhrozene som vytreštila oči a vyskočila na rovné nohy. Pohľadom som hodnotila okolie a hľadala útočníka, ale bolo neskoro. Draken ho zbadal skôr a rútil sa k nemu.

Nezbadal, že z druhej strany sa mojim smerom rúti ďalší a ja som ho nestihla varovať.

Draken! Vykríkla som v mysli.

Nemohol sa rozdvojiť. Musela som sa nejako ubrániť.

Vytvor štít! Kričal mi späť.

Do riti, ale ako to mám spraviť? Rútil sa na mňa obrovský chlap s červenými očami. Už už sa po mne načahoval, keď som mu uhla a nastrčila nohu. Potkol sa a hlavou vrazil rovno do stromu. Padol na zem ako podťatý a na moje obrovské prekvapenie zostal ležať.

Draken sa niekoľko metrov odo mňa bil s niekým ďalším. Ich pohyby boli pre moje oči prirýchle. Mihali sa predo mnou v zlovestnom nebezpečnom tanci plnom úderov, kopancov a zábleskov svetla. Fascinovane som ich pozorovala a nezbadala ďalšieho, čo sa ku mne blížil od chrbta, pokiaľ nebolo neskoro.

Ten niekto ma schmatol okolo krku a spacifikoval tak, aby som sa nemohla hýbať. Chcela som vykríknuť, ale z hrdla mi nevyšla ani hláska. Pokúšala som sa ho lakťom udrieť do boku, no nemalo to žiaden účinok.

„Prestaň sa brániť a nič sa ti nestane," pošepol mi do ucha chrapľavý hlas.

Nikdy! Chcelo sa mi zakričať. Mykla som hlavou dozadu a vrazila mu do nosa. Jeho pevné zovretie na okamih oslablo, no nepustil ma. Dupla som mu na nohu a odskackal kúsoček odo mňa. Zvrtla som sa na päte a vrazila mu päsťou priamo do tváre.

Zúrivo som mu vrážala do brucha, do tváre, kam som trafila. Napokon som sa rýchlo unavila a z posledných síl som ho nakopla kolenom rovno do rozkroku. V bolestiach sa zosunul k zemi, ale to som už nevidela, lebo som sa rozbehla za Drakenom, ktorý ma pobavene pozoroval.

„Čo je?" spýtala som sa zadychčane so spokojným úsmevom.

„Nič, len som prekvapený, že si to zvládla aj bez Sily," odvetil mi popravde. Chytil ma za ruku a spolu sme bežali preč.

Po ceste sa ku nám blížilo mamine auto.

(Obrázok vyššie: Drakenova ľudská podoba)