Depresia je SLABÉ slovo

Časť štvrtá

Ráno som Andyho videla cez okno. Čakal na mňa pred domom.

„Eric, prosím povedz, že nejdem do školy Andymu. Prídem až po prvej hodine. Zájdem za doktorkou. Nech ma prezrie. Necítim sa úplne fit."
Hovorila som bratovi a pri tom som celý čas pozerala na Andyho za oknom.
„Ale vieš, že sa mu nemôžeš vyhýbať neustále." Odpovedal.
Ja som prikývla.

Veľmi dobre som to vedela. Svojím spôsobom som sa ho bála. Nechcela som si nikoho pripustiť k telu. A Andymu sa to pomaličky darí.

Brat vyšiel vonku a povedal mu to, čo som mu povedala. Andy ešte niečo povedal a odišiel.

Brat sa potom vrátil dnu.
„Praje ti skoré uzdravenie. A pozdravuje ťa. Večer sa ti ozve." Odkazoval mi Eric.
„Okey."
„Idem do práce. Cestou ťa môžem hodiť k doktorke." Navrhoval.
„Okey idem s tebou." Vzala som si veci a išla k autu.

Ako sme už sedeli v aute a išli, brat sa ma opýtal.
„Je dobrý nápad ísť k doktorke s tými jazvami? Veď vieš, čo ti povedala."
„Ja viem. A máš pravdu. Na psychiatrii nechcem skončiť. Hoď ma do školy." Odpovedala som.
„Tak fajn. Ďalšia zastávka Urielina škola. A potom postupujeme na trasu Ericova práca." Len som sa milo usmiala.

Stále sa snažil vykúzliť mi aspoň malí úsmev na tvári.
Veľmi dobre vie, že niekedy som sa vedela aj smiať. Vedela som chodiť vonku, mať priateľov a všetko čo normálny tínedžer.

No až potom prišiel zlom.
Keď havarovala moja teta a zabila sa.

Bola mi viac ako matka.

Jedine na a ma vedela bez výhrad prijať a mohla som k nej prísť hoc aj o polnoci a prijala ma z otvorenou náručou. 
No keď odišla, akoby som stratila všetko.
Celé svoje zázemie.
Nemala som sa komu vyrozprávať, nebol nikto kto by ma pochopil tak, ako ona. Boli sme si povahovo na vlas rovnaké. Len z jediného pohľadu vedela na čo myslím, a čo ma trápi.
Jednoducho bola všetkým a zrazu je preč.

To odštartovalo moje záchvaty.
Priatelia sa zrazu rozutekali, neboli.
Môj priateľ musel vycestovať, pretože ho otec vyhodil a musel ísť za mamou do španielska.

Nemala som nikoho.

Moji rodičia na to kašlali, nezaujímalo ich to a keď sa už začali starať, vznikla akurát veľká hádka.
A keď sa Eric odsťahoval už tu nebol absolútne nikto.

No po čase ma Eric vzal k sebe a som mu zato vďačná. Pomalinky sa snáď zotavujem. Na začiatku som nedokázala ísť ani do školy. Vďaka bohu, že Eric vie všetko vybaviť. Dovolili mi nastúpiť o mesiac neskôr.

A teraz som znova na ceste tam.
Tam, kde každý na mňa divne zíza, a chce vedieť čo sa ukrýva pod mojimi rukávmi.
Chcú vidieť tie hrozné jazvy.
Chcú vedieť všetko no pri tom nič.
A keď to zistia, omrzí ich to po pár dňoch.
No už nikdy vás neprijmú ako človeka.
Ale iba ako psychicky narušeného blázna.

Brat odstavil pre školou. Dal mi pusu na líce, ako keď som bola malá, len tak pre šťastie.
Keď som vystúpila hneď odišiel.
Nemal veľa času a v práci musí byť na čas.

„Ahoj Uriel! Nakoniec si predsa len prišla!" ozval sa za mnou Andy.
Ja som len pokračovala v ceste. Do skrinky som ísť nemusela, všetky zošity som mala v taške.

Išla som hneď do učebne.

Andy prišiel až o chvíľu.
Našťastie miesto predo mnou bolo obsadené. Ale vedľa mňa nie.
A samozrejme, sadol si tam.

Ja som si ľahla na lavicu tak, aby som ho nevidela.

🐾🐾🐾

A dalšia časť za nami. 😊

Čo nato hovoríte?
Budem rada za každý komentár 😊

Samozrejme nezabudnite ani na ⭐️⭐️⭐️! 😊