Depresia je SLABÉ slovo

Časť prvá

Pozerala som sa von oknom ako svitá. Zasa som celú noc nezažmúria ani oko. Každý vraví, že to mám z tých hier čo stále hrávam po nociach. Lenže tie hrávam lebo viem, že keď si ľahnem do postele nezaspím, ale naopak nabudí ma to. Hlavne tie myšlienky ktoré mi pobehujú v hlave. Áno, mám depresie a preto radšej presedím za počítačom a hrám hry akoby som sa im mala odovzdať. Lenže niekedy ani to nepomáha. Bola som za niekoľkými psychológmi a každý ma odbil predpisom na lieky. Vzala som predpis a čo len som bola preč roztrhala som ho a vyhodila. Mne lieky nepomôžu. Ja potrebujem niečo účinnejšie. Napríklad smrť...

Je jednoduchý deň ako každý iný. V škole sa predieram k svojej skrinke. Otváram ju a vyberám si veci na svoj prvý predmet. Sú to už len dva týždne do konca školského roka. A poniektorý si ešte opravujú známky. Aj ja by som mala, ale nemám náladu sa niečo učiť, či komunikovať z profesormi.

Sadla som si do svojej obvyklej lavice vzadu a ľahla si naň. Pozorovala som triedu. Niektorí znudene sedeli iný sa rozprávali a smiali. Potom prišiel chalan, zrejme nový, pretože som ho nepoznala. Sadol si do lavice predo mnou. Tým mi prekazil celý výhľad na triedu ktorú som z duše nenávidela. Preto vytiahla slúchadlá a sústredila sa už len na svoje pesničky.

Zrazu sa ku mne otočil. Bol to normálny chalan z dlhšími vlasmi. Mal na sebe tmavšie rifle a maskáčové tričko. Nebol svalnatý no ani vychudnutý. Povedala by som že to bol taký priemerný chalan čo navštevoval strednú školu. Jemne ma poklepal po ruke. Otrávene som si vytiahla špunt z ucha.
           
„Čo chceš?" opýtala som sa.
„Som tu nový a.."
prerušila som ho: „To som si všimla, a čo chceš?"
„Keby si ma neprerušila tak ti to aj poviem" odmlčal sa. Zrejme čakal ďalšiu moju poznámku. Ale namiesto nej dostal len pohľad typu: už to konečne povedz alebo mlč.
„Potreboval by so vedieť látky ktoré ste prebrali. Najlepšie zo všetkých predmetov. Mohla by si mi ich dať? Alebo hoc poslať iba názvy na e-mail." Konečne to vyklopil. Donútil ma pohnúť sa a podať mu moje zošity.
„Tu máš odfoť i ich alebo neviem čo. Potom mi ich vráť." Povedala som.
„Ďakujem. Mohol by som si ich požičať a zajtra ti ich vrátiť? Prefotiť si všetky látky a tak." Milo sa na mňa pozeral.
„O.K. Zajtra ich budem mať v skrinke. Ak nie, nepraj si ma."
On sa iba zasmial a povedal „Ďakujem."
Asi mu to nedošlo, že som to myslela vážne.

Potom sa otočil spať svojím smerom a ja som si spokojne ľahla na lavicu. Zasa som mala plnú hlavu myšlienok. Smrť je vykúpenie. Na nič iné ani nemyslím. Je to jediná vec na tomto svete, ktorá je príjemná. Takto som premýšľala opäť celý deň.

Konečne som mohla ísť z tejto mizernej školy domov.

„Uriel!" niekto na mňa zvolal. Teda pokiaľ sa mi to nezdalo. Otočila som sa . Bol tam ten chalan čo odo mňa pýtal zošity.
„Všetky zošity som ti už dala čo ešte chceš?" Pribehol ku mne.
„Počuj chcel by som vedieť kde bývaš, žeby som ti večer zaniesol tie zošity." Hovoril trocha udychčane.
„Vieš čo? Dám ti môj e-mail. Napíšeš mi, a ja dakde vybehnem." Odpovedala som.
„Tak fajn." Vytiahol si z vrecka mobil, podal mi ho a ja som mu naťukala môj mail.
„Ďakujem, tak ja sa ti ozvem. A ozaj kadiaľ teraz ideš?" pripadal mi už trocha dotieravo.
„Tadiaľ." Ukázala som mojím smerom.
„To je super môžeme ísť spolu." A už išiel vedľa mňa.

Naozaj úžasné. Chlapče ako svoju prvú kamošku si si vybral práve to najdeprimovanejšie dievča na škole. Blahoželám.
Celú cestu sme išli ticho. Teda aspoň ja. Len som mu prikyvovala na jeho nekonečné otázky.

„Okey tak tu bývam. Maj sa." Povedala som mu.
Nebývala som vo veľkom dome. Bol to taký malí domček s jedným poschodím, ktorý som zdieľala zo svojím starším bratom. Dole sme mali obývaciu izbu, ktorá bola aj bratovou spálňou a kuchyňu. Hore bola moja izba a kúpeľňa.
„Vážne? Ja bývam tam" ukázal prstom o pár domov ďalej. „To by sme mohli ráno chodiť do školy spolu nie?" navrhoval s nádejou.
„Ešte uvidím." Odpovedala som
„Maj sa." Dodala som.
„Tak ahoj. Ja ti ešte napíšem než ti prinesiem veci ok?" Ja som prikývla a odkráčala k dverám domu.

Nemohla som toho chalana vypustiť z hlavy. Bodaj by aj hej, keď to bol jediný človek čo sa ku mne dobrovoľne ozval za posledný rok. Nepočítam svoju rodinu. Bolo to pre mňa divné, že niekto sa ku mne dokáže ozvať. A možno len z niekým mal stávku.

V tom ku mne pribehol moja sučka. Celú ma začala oblizovať.
„Fuj, Blackie. Prestaň!" hovorila som.
Našťastie poslúchla a už len sedela a čakala kým sa niečo bude diať.

Vyšla som hore do izby a zapla notebook. Rozhodla som sa zahrať si nejaké hry.

Potom ma napadlo, že sa pôjdem z Blackie prejsť. Niet lepšieho partnera na prechádzku ako mať ju.
Veď aj ako sa k sebe hodíme ona má celú čiernu srsť, ja chodím večne oblečená v čiernom.

Vytiahla som vôdzku a popruhy. Jej oči sa rozžiarili ako len vedeli.
„No poď!" nasadila som jej popruhy a pripla vôdzku. Nevedela sa dočkať, kedy vyjdeme vonku.

Keď sme boli na prechádzke videla som toho chalana. Aj mi hovoril meno, no

nepamätám sa. Sedel za oknom a niečo si brnkal na gitare.
Keď ma uvidel zakýval mi, a ukázal, že mám počkať. Ja som ostala stáť.

O pár sekúnd bol dole. Bol iný. Vlasy rozcuchané, celý v čiernom. To sa mi akože chce vysmievať? Trocha som ostala naštvaná.
„Ahoj, kam si sa vybrala?" milo sa usmieval.
„Iba sa ideme prejsť z Blackie." Milo som sa na Blackie pozrela.
„Môžem sa pridať? Aj tak nemám čo robiť, a cestou späť ti už môžem zobrať aj zošity. Všetky som už prefotil." Navrhoval.
„Okey. Mne je to jedno." Odpovedala som flegmaticky.

🐾🐾🐾

Dakujem ze ste si na citanie vybrali prave moj clanok.

Kazdej hviezdicke a komentáru sa nesmierne poteším.😊