SCARS ON MY BODY

#LoveScar

Tichý, jemný vietor ktorý sa ľahko pohrával s jeho vlasmi a slnko ktoré ho príjemne zahrievalo. Miloval prírodu. Cítil sa akoby bol doma, cítil ako keby niekde patril. Listy, tráva, kvetiny ktorými sa dotýkal končekmi prstov, akoby im dával akýsi pocit bezpečia a oni mu to oplácali. Šum lístia ktorý bol pre jeho uši neopísateľnou...

„Ruel!" nižší chlapec ani nestihol zareagovať a už bol zvalení do rozkvitnutej lúky, pritlačení mohutným telom.

„Jax!" buchol brunet do staršieho a ťažšieho tela nad ním. No nepomohlo mu to dostať sa z pod jeho váhy.

„Znova si sníval o živote?" podpichol doňho zatiaľ čo sa ho brunet stále snažil odtlačiť.

„Z-Zlez zo mňa! Nemôžem d-dýchať!" hovoril z posledného kyslíka ktorý ako tak nachytal. Po chvíli váhania z jeho tela zmizol a on sa mohol spokojne nadýchnuť. Ani jeden z nich nič nehovoril. Len tak mlčky vedľa seba ležali a užívali si ticha ktoré im príroda dodávala.

„Čo na tej prírode tak miluješ?" prerušil príjemné zvuky prírody starší z nich a prevrátil sa na bok aby mohol na bruneta vidieť. Zaujímalo ho to keďže vedel koľko času Ruel v prírode trávil. Preto vždy keď sním chcel stráviť čiernovlasý čas, vedel kde ho nájde.

„Všetko" riekol jednoducho a ďalej sa tým moc nezaberal. Nebolo tu nič čo by na prírode nemiloval. No starší bol neodbytný. Nestačila mu táto odpoveď. Chcel od neho presnú odpoveď

„Myslel som niečo konkrétne. Niečo kvôli čomu tu tráviš toľko času!" Posadil sa a vzhliadol k brunetovi ktorý ležal vedľa neho v objatí kvetín lúky. Mladšieho táto otázka zaskočila. Nikto sa ho nikdy na niečo také nepýtal. Nikdy nad niečím takýmto ani nepremýšľal. Cítil sa v prírode jednoducho ako doma. Vedel na to vôbec odpoveď? Chcel sa opýtať staršieho prečo sa ho to vôbec pýta, ale nechcel byť nezdvorilý a tak odpovedal.

„J-Ja... Jednoducho sa mi tu páči. J-Je tu ticho a pokoj. Nie ako v meste. Samí ľudia ktorý sa predierajú jeden cez druhého, klamstvá ľudí ktorými sa navzájom plnia a podobne... Príroda ti nedokáže klamať. Rovnako ako ti nedokáže ublížiť..." šepol poslednú vetu a zároveň si sám uvedomil prečo tu tak často chodí.

„Niekto ti ublížil?!" spozornel čiernovlasý a uprene na bruneta pozeral. Mladší by mu rád vyrozprával ten príbeh o jazve na jeho ramene ktorú si zaslúžil vďaka jeho dôvere. Avšak to bol úplne iný príbeh a nemal s týmto nič spoločné.

„Ruel-" Jedným mávnutím ruky ho brunet stopol. Nechcel to teraz rozoberať. Bola to minulosť. Spomienka ktorá ešte nebola hodná vidieť svetlo jeho sveta.

Ubehli 2 hodiny od ich poslednej konverzácie. Nikto z nich nevydal ani hlásku. Len tak vedľa seba kráčali a nechali les nech ich vedie. Bol to vážne obrovský a rozkvitnutý les. Človek sa v ňom vedel aj stratiť, no Ruel už poznal všetky jeho zákutia a cestičky.

„Čo chceme robiť?" Prerušil čiernovlasý ticho ktoré medzi nimi vládlo a zároveň sa snažil vymyslieť plán pre ich oboch. Obzeral sa okolo seba. Napadalo ho plno vecí. Lezenie po stromoch, chytanie lúčnych koníkov, vytváranie kvetinových koruniek... No všetko mu to prišlo ako hra pre malé deti ktorých sa chcete zbaviť.

Z jeho premýšľania ho vyrušil stisk na jeho ruke. Brunet ho začal ťahať akýmsi neznámym smerom cez les. „Kam ma to vedieš?" pozasmial sa starší ale nechal sa naďalej ťahať. Mladší nič nepovedal a viedol ho cez stromy na jeho obľúbené miesto. Nečakane však zastavili a on mu položil ruku na jeho oči. „Čo to-„

„Pšt. Poď" Chytil jeho druhú ruku a opatrne postupovali. Starší nevedel čo mal v pláne ale nebránil sa. Poznal ho dlho takže mu dôveroval. Po chvíľke jeho uši zaznamenali isté šumenie... Šumenie vody. Keď už bol zvuk silnejší, zastavil sa a pomaly odstránil brunetovu ruku z jeho očí.