Posledný potomok Strážcov

3. Mama sa zbláznila

„Nič zlatko. Len nejakí výrastkovia hodili loptičku do okna." Zase mi klamala.

S povzdychom som sa posadila nazad na stoličku, krabica na kolenách a čakala som pokiaľ mi dorozpráva tú rozprávku, aby mi potom mohla povedať, čo sa vlastne kurnik deje.

„Kde som to skončila?" spýtala sa ma, ale mne bolo jasné, že si len overuje, či som počúvala.

„Väzenie bolo skryté..." zopakovala som poslušne.

„Áno, bolo skryté a jeho miesto zanesené do mapy. Aby nebolo jednoduché mapu objaviť, bola rozdelená na niekoľko častí. Počet ti nepoviem. To vedieť nepotrebuješ." Vzala mi z kolien krabicu a otvorila ju. „Každý kúsok odniesol jeden zo Strážcov čo najďalej od seba, aby sa nikdy nespojili a aby stúpenci Temného Pána, ako ho nazývali, nikdy nenašli miesto jeho pobytu."

„Fajn. Pekná rozprávka. Máš aj pokračovanie alebo mi povieš normálne čo sa deje? A odkedy máme pivnicu s vchodom z kuchyne?" dochádzala mi trpezlivosť, navyše som sa musela čochvíľa zbaliť a vyraziť ku Grace.

Mama sa urazene zamračila. Z krabice vytiahla veľkú knihu, ktorá vyzerala staršie ako my dve dokopy. „K tomu väzeniu je jediný kľúč, ktorý vládca zveril svojmu najmladšiemu synovi a ten ho potom odovzdal svojmu potomkovi. Tak sa dedil z generácie na generáciu."

„Aký kľúč zase?" prevrátila som očami a inštinktívne sa dotkla svojho dračieho kľúčika na krku.

„Je to ten, čo máš na krku," zadrela mama a nechala vetu dopadnúť s plným účinkom.

Vytreštila som na ňu oči. „Ten kľúčik mám po ockovi." Hlesla som potichu.

„Áno. Dal mi ho, niekoľko mesiacov predtým ako zomrel, aby som ti ho dala, keď sa narodíš. Ten kľúčik je tvoje dedičstvo, rovnako ako táto kniha." Povedala a posunula ju ku mne.

„Mami," s povzdychom som ju odstrčila a vstala. „Mala by si s tými somarinami prestať. Klameš a vymýšľaš si. Prečo mi raz proste nepovieš pravdu?"

Mama strnulo sedela na stoličke, smutne ma pozorovala a v očiach sa jej zaleskli slzy, no ani tie ma neobmäkčili, aby som ju poriadne nesprdla. „Včera v noci ti niekto volal. Teraz sa ku nám niekto vlámal a bez stopy zmizol. Prečo mi stále klameš? Prečo mi nedokážeš veriť a normálne povedať pravdu?"

„Annelise, ale ja ti hovorím pravdu. Síce ti nehovorím všetko, ale hovorím ti pravdu. Si posledný potomok Strážcov a toto je tvoje prekliate dedičstvo, ktoré ťa môže stáť život," do tváre sa jej nahrnula krv a od hnevu očervenela. „Ten muž v čiernom je Lovec. Čaká, kedy sa magicky prejavíš, aby ťa uniesol alebo zabil. Ten chlapec v tej kaviarni..."

„...čo je s ním?" bola som už vážne naštvaná.

„On je Drake. Drakeovci sú jednou z rodín, chrániacich časti mapy. Neverím, že sa tu objavil náhodne," povedala a znovu ku mne prisunula knihu.

„Takže si to zopakujme. Ty sa mi snažíš nahovoriť, že som nejaká princezná skoro vymretej civilizácie, ktorá uväznila najväčšie zlo na svete v nejakom väzení a že viem robiť čáry máry?" irónia a výsmech v mojom hlase boli dosť viditeľné, aby ich zachytila aj ona.

Vytiahla si z očí hnedé šošovky a pod nimi som uvidela rovnaké azúrovo modré oči ako mám ja. Začala hýbať prstami a formovala v nich malú svetelnú guličku. Tá sa zväčšovala a zväčšovala, až pokiaľ nebola taká veľká ako celá dlaň. Prehodila si ju do druhej ruky a akoby luskla, nechala guľu zmiznúť. Vytriešťala som na to oči a nedokázala vymyslieť nijaký dôveryhodný argument, ako to mohla urobiť.

Rukou naznačila, aby sa krabica vzniesla do vzduchu a ona to urobila. Levitovala mi okolo hlavy, a ja som len tak tak udržala výkrik.

„Dobre! Stačí! Verím ti!" prestala kúzliť, či čo to robila a triumfálne sa usmiala. „Ale ja neviem čarovať či čo to je."

„Zatiaľ nevieš," to bolo všetko čo mi povedala, dotkla sa prstom knihy a tá sa zmenšila do malého zápisníka, ktorý by som mohla nosiť pohodlne vo vrecku. „Túto knihu nos stále so sebou. Prečítaj si, čo ti otec zanechal a nikomu o tom nehovor. Nemôžeš vedieť, komu môžeš veriť."

Opatrne som si knihu vzala a strčila ju do batohu. „Choď sa zbaliť. Za chvíľu ťa odveziem ku Grace."

Tón aký použila nestrpel neposlušnosť, preto som sa s ňou už nehádala a ako teľa na porážku, som opustila kuchyňu.

(Na obrázku mama Annelise. Dúfam, že sa príbeh zatiaľ páči. Snažila som sa túto kapitolu napísať už včera, ale chcela som čo najlepšie vystihnúť ako by ten rozhovor prežívala bežná teenegerka. Ďakujem za komentáre vopred. Vaša Ann)