1. Nočný hovor

128 14 9
                                    

   Bola noc.

   Búrka ustupovala a prietrž mračien pomaly uvoľňovala bledý kotúč mesiaca. Na tmavej oblohe sa znovu začali objavovať hviezdy. Strieborný svit zalial pochmúrne mesto po daždi, aj náhliacu sa drobnú postavu na jednom zo slabo osvetlených chodníkov.

   Oblečená bola v nevýraznom šedom pršiplášti a zohnutá pod váhou dvoch preplnených nákupných tašiek. Mokrú ofinu mala prilepenú na čele a plné pery sa jej triasli od zimy.

   Sedela som vo svojej podkrovnej izbe na parapete a pozerala sa na ňu z okna ako odbočila na chodníček dláždený mačacími hlavami, lemovaný ružovými kríkmi, smerujúc k nášmu malému domu ponorenému do tmy.

   Zliezla som z okna, prebehla domom ku vchodovým dverám a ticho som čakala pokiaľ nebudem počuť, že hľadá kľúče. Vyšla tri schody na terasu, urobila dva kroky ku dverám a vtedy som jej otvorila.

   „Ahoj, mami," pozdravila som ju, vzala jednu z tašiek a ustúpila, aby mohla vojsť.

   „Ahoj, zlatíčko. Prečo ešte nespíš?" zatvorila za sebou a začala roztrasenými zmrznutými prstami rozopínať plášť.

   Len som mykla plecami. Pomohla som jej vyzliecť mokré oblečenie a podala som jej zo skrine osušku. Celá sa zabalila, navliekla na holé nohy huňaté papuče, ktoré som jej kúpila minulý rok na Vianoce a šla za mnou do kuchyne, kde som medzitým začala vykladať nákup.

   „Musíš sa zohriať. Si úplne premrznutá," položila som pred ňu šálku pariaceho sa čaju a vrátila som sa ku sporáku, kde som jej nabrala do jedného taniera polievku a do druhého rizoto. „Najedz sa."

   Mama sa bez zbytočných rečí pustila do jedla. Pracovala dvanásť hodín denne, aby nás uživila. Považovala som za svoju povinnosť zariadiť, aby sa poriadne najedla a nemusela sa trápiť aj s varením.

   „Ako bolo v škole?" spýtala sa ma s plnými ústami.

   „V pohode ako vždy," odvetila som, ale v skutočnosti tam bola nenormálna nuda. Učila som sa na výbornú, dopĺňala som si vzdelanie čítaním kníh z knižnice. Chodila som na krúžky ako mama chcela, no aj tak to nebolo ono.

   Mama si povzdychla a odsunula nedojedené rizoto. „Viem, že ťa to tam nebaví, zlatíčko. Lenže preložiť ťa na inú školu si nemôžeme dovoliť."

   Stopla som ju pohybom ruky. „Mami nerob si starosti. Hovorím, že je tam v pohode." Nikdy som sa nesťažovala a neplánovala som s tým začať teraz.

   Asi by som sa mala najskôr predstaviť, než vám vyrozprávam svoj neuveriteľný príbeh. Volám sa Annelise Corbinová a onedlho budem mať šestnásť. S mamou žijem v malom domčeku na okraji mestečka Charlestown v štáte Washington. Žijeme samé, pretože môj ocko zomrel pred mojim narodením. Jedinou pamiatkou naňho mi bola fotografia na nočnom stolíku a malý kľúčik v tvare draka, zavesený na striebornej šnúrke. Odkedy si pamätám, som ho nosila na krku a nikdy som ho neskladala.

   Keď mala mama dobrú náladu, niekedy mi ukazovala staré fotky a hovorila mi historky. Hovorila mi aký bol, ako vyzeral, čo robil. Lenže denne sa musela trápiť bolesťou zo straty milovaného muža a pri pohľade na mňa, sa jej srdce nikdy nedokázalo zahojiť.

   Bola som jeho vernou kópiou. Mala som dlhé uhľovočierne vlasy, väčšinou zapletené do zložitého francúzskeho vrkoča. Prenikavé azúrovo modré oči boli ohraničené hustými dlhými mihalnicami. Moju okrúhlu tvár dopĺňal drobný nos a pery. Okrem nosa a úst som sa na ňu moc nepodobala.

   „Prečo si teda hore?" odpila si z poloprázdnej šálky skoro vychladnutého čaju.

   „Chcem sa opýtať, či by som nemohla ísť na víkend ku Grace," povedala som trochu nesmelo.

   Grace Hamptonová bola moja najlepšia kamarátka zo školy. Jej otec bol starostom mesta a mama právnička. Boli sme najlepšie kamarátky už od škôlky.

   „Ja neviem, zlatko. Jej mama s tým súhlasí?" prikývla som a čakala na verdikt. „Dobre. Tak môžeš ísť. Ale prosím ťa, nenechaj sa nahovoriť na pitie, fajčenie ani nič podobné."

   Vyskočila som zo stoličky a šťastne ju objala. „Ďakujem, mami." Bola som nenormálne nadšená. Nikdy som nikam nechodievala.

   Predstavila som si Graceinu tvár, keď jej poviem, že ma mama pustila. Určite našpúli svoje nalíčené pery do duck face, zelené oči sa jej rozšíria od úžasu a prehrabne si svoje blond vlasy prstami. Vždy to tak robila.

   „Teraz už utekaj do postele. Ráno vstávaš do školy." Poslala ma mama spať. Dala som jej pusu, zaželala dobrú noc a odporúčala sa do postele.

   Skopla som papuče, vliezla si pod vyšívanú deku a s úsmevom zatvorila oči. Predstavovala som si, ako bude prebiehať môj prvý pobyt mimo domu. Počula som, ako mama unavene kráča po schodoch. O chvíľu sa zatvorili dvere jej izby a dom sa opäť ponoril do ticha.

   Únavou sa mi zatvárali oči. Už som skoro spala, keď som začula z maminej izby zvonenie mobilu. Zamračene som sa posadila na posteli. Mama zodvihla a s niekým sa snažila potichu rozprávať.

   „...zajtra nebude doma, ... o pol ôsmej, ... nie som si istá," zachytila som len úseky, ale začala som mať obavy. „Buď opatrný."

   Tón, akým hovorila, som u nej ešte nepočula. Bol taký plný citu a emócií, až sa mi z toho chcelo plakať. Žeby sa mama s niekým dala dokopy a bála sa mi to povedať? Zamrzelo ma to. Mama si zaslúžila byť opäť šťastná. Obetovala mi skoro pätnásť rokov života. Bolo načase, aby začala žiť aj sama pre seba a nie len pre mňa.

   „Dočerta," počula som ju zanadávať.

   Potichu som vyliezla z postele a šla sa pozrieť, čo sa deje. Nakukla som do izby cez kľúčovú dierku. Sedela na posteli, s tvárou schovanou do dlaní a ramená sa jej otriasali od tichého plaču.

   Zaváhala som len na okamih, či ju nechať samú, alebo vojsť a objať ju. Zvolila som si druhú možnosť. Dvere nevŕzgali, o to som sa postarala už dávno, preto keď som ju objala, zľakla sa a vytreštenými očami na mňa pozrela. Ten úľak jej nezmizol z tváre, ani keď uvidela, že som to ja.

   „Mami?" oslovila som ju s obavami. „Čo sa deje?"

   Potiahla nosom a sklopila pohľad k rukám zloženým na kolenách. Takú utrápenú som ju ešte nevidela.

   „Len mi je smutno," zaklamala. Poznala som ju najlepšie na svete a rozoznala som, kedy hovorí pravdu a kedy klame. A teraz mi celkom určite klamala. „Mohla by si dnes spať pri mne?"

   Ten prosebný pohľad som nedokázala odmietnuť. Ľahli sme si spolu a ona ma objala. V jej náručí bolo tak teplo a bezpečne. Jej dych ma upokojoval a uspával. Dlho netrvalo a oči sa mi naozaj zatvorili, nevnímajúc tiché vzlyky mojej mamy ani slzy, ktoré mi občas dopadli na líce.

   „Všetko bude v poriadku, zlatíčko. Prisahám," povedala a pobozkala ma na čelo.


(Dúfam, že sa vám môj príbeh bude páčiť. Na obrázku je dom, v ktorom Ann vyrastá)

Posledný potomok StrážcovWhere stories live. Discover now