14. kapitola

18 3 0
                                    


„Týždeň?!" takmer skríkla prekvapene a zhlboka sa nadýchla. Brat musel byť na nervy z toho, že sa tak dlho nevideli. Škola jej určite bude veľmi chýbať, aj keď vedela perfektne písať a čítať. Už sa nečudovala, že sa cítila, akoby po nej prešlo stádo splašených koní. Niekoľkokrát. Bolelo ju celé telo a Daniel jej to rozhodne neuľahčoval.

„Najskôr som si myslel, že to je len nachladnutie. Mala si však chrípku a veľmi vysokú teplotu, ktorá ti neklesala. Musel som zavolať lekára, aby ti pomohol."

„Uhm, to vysvetľuje toto," povedala a zdvihla ruku. Zápästie natočila k nemu, aby videl tú modrinu a dve bodky v jej pokožke. „Musel to byť skutočne skvelý doktor, keď nevedel trafiť žilu."

Daniel ju chytil za dlaň ak, aby sa vyhol miestu na zápästí, kde ešte stále cítila bolesť. Hlavne keď si prešla po tej hrčke. Mala pocit, že sa nejednalo len o odber krvi. Nastavil svoje zápästie tak, aby mu prešla po mieste, kde sa mu vystúpené žily strácali v ruke. Najskôr nechápala, no potom zacítila pod bruškami prstov niečo oválne a podlhovasté. Prekvapene odtiahla prsty a zalapala po dychu.

„Čo to je?"

„Bežným ľuďom hovoria, že je to protilátka na 10S. Vraj sa im podarilo vytvoriť vakcínu, ktorá zabráni, aby človek chytil tú chorobu. Nie je to priamo liek, len prevencia. Na lieku sa stále pracuje. V tom zariadení sa nachádza tá vakcína a postupne sa uvoľňuje do tela."

„Zariadenie?"

„Áno. Je to čip. Vláda to vytvorila na ochranu, postupne sa zavedie do praxe. Podľa neho budú hneď vedieť identifikovať kto si, čo si, kde sa nachádzaš. To už ľuďom nepovedia. Je to zvrátené, snažil som sa otca ukecať, že to nie je potrebné, no nedal sa zlomiť."

Oblial ju studený pot. Bola radšej, keď si myslela, že to je len podliatina. Nevedela si predstaviť, načo by bolo niekomu sledovať všetkých ľudí. Dokonca aj tých z Ligawe!

Alebo možno práve ich?

„Prestáva sa mi to tu páčiť," vyhlásila, na čo Daniel zareagoval povzdychom, ktorý znel ako uchechnutie. Prevalil sa na bok a pozrel na ňu.

„Nie je to tu práve ideálne, ale určite bezpečnejšie ako v Ligawe."

„Tieto vakcíny by mali zaniesť domov. Nevzali tu predsa všetkých, čo boli zdraví. Sú tu len deti a potom takí, ako sme my. Učíte nás tu veci, ktoré sa zdajú dôležité vám. Akoby Zibil chcel, aby sa z nás stali ľudia, ktorí tu zostanú žiť. Akoby sme sa už nemali vrátiť."

„Ellie, to určite nie je pravda. Hlavným cieľom Zibilu je pomoc vášmu kontinentu. Podľa toho, čo viem, sa u vás nachádza asi päťtisíc ľudí, ktorí poskytujú vašim ľuďom zdravotnú starostlivosť. Tieto vakcíny sa testovali práve tam, priorita je ale vytvoriť protilátku, liek, ktorý by zničil 10S. To, že nemáte žiadne informácie ešte neznamená, že sa vo vašej domovine nedeje nič. Keby sám nezisťujem, tiež o tom netuším a otec nie je práve zhovorčivý typ."

Štípanie očí naznačovalo, že každú chvíľu sa jej z očí spustí vodopád sĺz. Tá vakcína bola vytvorená neskôr ako umrela jej matka. Bolo neskoro na to, aby existovala aspoň malá šanca na to, že by sa s ňou niekedy stretla. Na druhej strane bola vďačná za to, že budú jej bratia v poriadku, to bola vec, ktorá ju držala pri živote.

Chrbtom dlane ju pohladil po líci. „Všetko bude v poriadku. Len tomu musíš dať čas, Ellie."

„Viem." Potiahla nosom.

„Blízkych ti to nevráti, no ochráni teba a tvojich bratov."

Mala pocit, že hormóny s ňou tlčú o stenu jedna radosť. Chvíľu mala pocit, že sa rozreve, potom mala chuť z Daniela strhať oblečenie, no ovládla sa. Chcela naňho naziapať, prečo jej nepovedal nič o vakcíne. Keď sa dostali k téme o noci, kedy ich napadli, považoval to za uzavretú a vyriešenú vec.

Ďaleko od domovaWhere stories live. Discover now