Ďaleko od domova

3. kapitola

Celú noc sa jej tlačili slzy do očí. Nemohla zaspať a stále dookola si v mysli prehrávala posledný deň. Deň, kedy sa dozvedela, že príde takmer o všetkých, ktorých kedy milovala. Netušila, ako zvládne smrť svojej matky. To isté sa týkalo ja odchodu Jessieho. Práve toto bola chvíľa, kedy by sa k nemu pritúlila a on by ju držal v náručí a hladil, kým by nezaspala. Začal už pochybovať o tom, že sa to niekedy zopakuje.

Ráno nevyšla z postele skôr, než Eddie opustil dom, čo bolo ešte skôr, ako sa prebudil Elias. Rozprávať sa o tom všetkom so svojím bratom nechcela. Ak by začala, nekontrolovateľne by sa jej pustili slzy z očí a revala by aj niekoľko hodín. Okrem toho vedela, aký dobrý kamarát je jej brat a Jessie. Nič by ho nezadržalo od toho, aby si s ním šiel okamžite pohovoriť.

Mrnčanie mladšieho brata ju prinútilo vyjsť z izby. Bolo ešte skoro ráno. Vzala si ho na ruky, no aj tak reval ďalej. Okamžite si pomyslela na to, že ju čaká ďalší hrozný deň. Keby bol pokojný, všetko by šlo oveľa jednoduchšie.

„Mama, mama," opakoval stále dookola a rukami si šúchal tvár. Bol ešte rozospatý. Nevedela, čo s ním má robiť. Mama mu musela veľmi chýbať. Občas sa pýtal aj na otca, no vždy mu povedali, že odišiel.

Uložila ho do detskej drevenej stoličky v kuchyni, zatiaľ čo on spustil hotovú sirénu. Dúfala, že je len hladný a keď sa naje, bude zas pokojný. Dala mu na stôl nejaké hračky a na chvíľu stíchol.

„Je všetko v poriadku?" ozval sa hlas od dverí. Keď sa otočila, takmer skolabovala.

„Mama?! Čo tu robíš?" skríkla. Elias bol v momente ticho a svoje malé rúčky naťahoval k nej. Keby sa mohol sám dostať zo stoličky, urobil by to.

„Počula som Eliasa, tak som sa zľakla, čo sa deje."

„Mala by si oddychovať, nech ti je čo najskôr dobre." Keď sa na ňu lepšie pozrela, všimla si na rukách zopár fialových fľakov. Ryšavé vlasy mala mastné a zopnuté v cope na vrchu hlavy. Zopár prameňov mala uvoľnených. Tie boli doslova prilepené k jej pokožke potom.

„Cítim sa trochu lepšie... a chýbate mi. Pôjdem sa osprchovať a potom sa vám budem venovať. A dajte si rúška, Ellie. Nech si každý hovorí, že mladí sú imúnni. Nechcem riskovať."

Bez komentára prikývla na súhlas. Prekvapilo ju, že jej je zrazu lepšie. Nevedela, či sa má z toho tešiť, alebo sa báť, čo sa stane ďalej. Tri dni ležala v posteli, urobila maximálne niekoľko krokov, aj to s pomocou, a teraz sa veselo usmieva a vyzerá, že je všetko v poriadku. Bála sa, že tento stav bude trvať len chvíľu, a potom u to pripúta späť do postele. Natrvalo.

Eliasovi vysvetlila, že mamina sa o chvíľu vráti. Dokonca ho presvedčila, že ak zje kašu a prekvapí ju, bude rada a bude s ním môcť byť dlho. Vymýšľala si všeličo, len aby bol na chvíľu ticho a niečo zjedol. Popri tom zjedla chlieb s maslom a džemom. Bola príšerne unavená a oči jej klipkali každú chvíľu.

„Elias," vydýchla mama, keď konečne vzala do náruče svoje najmladšie dieťa. Ellie mu uviazala rúšku tak, že si ju nemohol stiahnuť dolu. Vadila mu, keď chcel niečo hovoriť. Myslel si, že musí byť ticho, pretože aj keby niečo povedal, nebolo by ho počuť. Pri tom sa musela pousmiať.

Matka mu vtisla niekoľko bozkov do vlasov a na tvár. Nemala na sebe žiadnu ochranu, takže rúška na Ellie a Eliasovi bola tak trochu zbytočná. Aspoň to si myslela. Nikto presne nevedel, ako sa choroba šírila.

„Si v poriadku?" opýtala sa jej matka. Ako odpoveď jej poslúžilo nesúhlasné pokývanie hlavou. Nemohla pred ňou zakryť nič a klamať jej nemalo význam. „Čo sa stalo? Dúfam, že to nie je kvôli tomu, čo povedal lekár. Teraz musíš byť silná, aby si sa postarala o rodinu. Aj ty, aj Edward." Nechápala, ako to on nej môže chcieť. To bol hlavný dôvod, prečo sa cítila ako sa cítila.