Škola. Tss. To miesto nenávidím. Systém, ktorý fandí biflošom a nadaných neľútostne trestá.
,,Nejdem do školy." Zahlásil som sebavedome a pozrel sa Jeonovi JungKookovi do očí.
,,Ale isteže ideš. Už je všetko dohodnuté." Usmial sa na mňa JungKook.
,,To mám v piči. Ja nikam nejdem." Otočil som sa mu chrbtom a chcel ísť do svojej izby, no jeho ruka mi v tom zabránila.
,,Taehyung. Máš štyri minúty na to, aby si vyšiel z izby slušne oblečený."
,,Inak čo?" Provokoval som.
,,Inak oprášim svoje hračky zo skrine." Zašeptal hrozivým hlasom. Otriasol som sa strachom a štipkou vzrušenia.
,,Pochybujem, že si toho schopný." Žmurkol som na neho očkom a oprel sa o stenu.
Nie, nechystal som sa nikam. A JungKookove strašenie na mňa neplatilo.
,,Čo si to povedal?!" Zhúkol na mňa a ja som sa len viac usmial.
,,Dobre si počul."
,,Taehyung. Dávam ti poslednú šancu." Zvolil varovný tón.
,,Adoptoval si si uličníka, Jeon JungKook, nečakaj, že budem poslušné dieťa." Pokrčil som plecami a ignoroval jeho hnev.
,,Kim Taehyung." Pozrel sa na mňa naštvane a zovrel dlane do pästí.
-
Mýlil som sa, keď som si myslel že sa už ten chlapec polepší. Ale asi mi neostávalo nič lepšie ako možnosť potrestať ho.
Preto som ho potiahol silno za ruku a vtiahol do jeho izby. Treskol som za sebou dverami a zamkol ich. Kľúč som si vložil do vrecka.
Kim Taehyung sa stále usmieval a tým ma len viac provokoval. Chcel som vidieť v jeho očiach submisivitu a pokoru, no videl som, že inak ako tvrdým trestom to nedosiahnem.
Otočil som sa k jeho skrini a otvoril ju. Rukou som odhrnul oblečenie na vešiakoch a tým odhalil menšiu poličku.
Prstami som prešiel po čipke podväzkov a po strieborných putách. Počul som ako sa Taehyung trhane za mnou nadýchol.
Bol v napätí a skenoval každý môj pohyb. Usmial som sa.
Aj keď ma neposlúchal, vždy som mal jeho pozornosť.
,,Vyzleč sa." Zahrmel som a vzal do ruky putá s podväzkami. Otočil som sa k Taehyungovi, ktorý sa ani nehol.
,,Mám to urobiť ja?" Pozdvihol som jedno obočie.
-
Sedel som vo svojej novej triede a díval sa na učiteľku angličtiny. Všetko tu bolo pre mňa cudzie a cítil som sa tu zle.
Ako inak nikoho som nepoznal. Všetci moji spolužiaci sa na mňa pozerali, ako keby som prišiel z inej planéty. No musel som uznať, že na to mali právo. Veď kto by prestupoval do inej školy v polovici tretieho ročníka?
Zmohol som sa len na akési divné povzdychnutie, ktoré sa miesilo s únavou a bezmocnosťou.
Byť v škole bolo ako za trest.
Keď už je reč o treste. Poviete mi, čo je to za úchylku obliecť chlapca do ružových podkolienok? A to som ešte nespomenul všetko.
Musel som uznať, že aj keď Jeon JungKook mal čudné úchylky, tak sa mi to celkom páčilo. Prišlo mi to ako roleplay až na to, že sme to ani nemuseli hrať, pretože Jeon JungKook bol podľa papierov môj adoptívny otec.
-19. 1. 2018
Ospravedlňujem sa za moju neaktivitu, ale veď viete škola...
No snažila som sa vám to aspoň trochu vynahradiť s poviedkou Anonymous.
Ps: Spomínate si keď som sa vás pýtala na to, že či by ste si odo mňa prečítali horror ff?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
