Chlapec v čiernom

21

"Zdvihol ti?"
Vychrlila som na Lucasa hneď,ako zdvihol telefón.
"Áno zdvihol."
"A čo povedal?"
"Povedal toho veľa..."
Na chvíľu sa odmlčal,akoby premýšľal,ako mi oznámiť Loganove slová.
"Vraj sa cíti ako debil.. nemyslí si,že urobil chybu,len mu príde,že to urýchlil. Vraj mal ešte počkať. Ale nemohol to už viac vydržať. Ďalej to už počuť nechceš..."
Skonštatoval nakoniec.
Zúfalo som vyfúkla vzduch z pľúc.
"Prečo si myslí,že to urýchlil?"
"Vraj si hneď po tom,ako ťa pobozkal ostala vyjavene stáť. Má pocit,že ty k nemu necítiš to isté čo on k tebe."
"On je naozaj tak hlúpy?"
"Hope,nemôžeš toto povedať..vieš,že nie je. Strach z lásky je veľký. Je pochopiteľné,že sa bojí,že mu lásku neopätuješ."
"Prečo máš vždy pravdu Lucas?"
Poviem pričom sa hodím na posteľ.
"Pretože mi boh nadelil aspoň múdrosť,keď mi zobral nohy."
"A čo mám robiť Lucas?"
"Vážne sa ma pýtaš toto? Hope,ty sama musíš prísť nato čo cítiš."
Vypol.
On mi surovo vypol telefón.
A nechal ma tu bez pomoci.
Vraj,sama príď nato čo cítiš.
Zúfalo som zatvorila oči.
Prídem nato.
Čo keby odišiel?
Zblaznila by som sa.
Keby ma ignoroval?
Otravovala by som mu život,kým by sa znova nezaujímal.
A keby som ho videla s inou?
Zničilo by ma to,viem to.
Mám ho rada,áno.
Možno to čo ma k nemu ťahá nie je zvedavosť.
Možno ma k nemu ťahajú city,ktoré sa pri ňom rozrástli.
Vyšvihla som sa na rovné nohy a zbehla dole schodmi do chodby.
Na nohy si obula tenisky.
Možno ešte stihnem dáky autobus.
S nádejou som sa rozbehla na autobusovú zástavku neďaleko domu.

Celá udychčaná zoskočím schody autobusu pri známych panelákoch.
Nohy ma ťahajú k známemu paneláku.
Našťastie pre mňa,dvere od bytovky sú otvorené.
Výťah zastane na poschodí,kde býva Logan.
Nervózne prejdem k dverám číslom 18.
Pár minút stojím,snažím sa dýchať normálne.
Dýchaj Hope.
Raz.
Dva.
Tri.
A zaklopem.
Nič.
Zaklopem silnejšie.
Ozýva sa šum spoza dverí.
"Hope?"
Vo dverách stojí polonahý Logan oblečený len v šedých teplákoch.
Vyzerá rozospato.
"Ahoj."
Poviem prvo nesmelo,no snažím sa uvedomiť.
Nemôžem byť tak hlúpa,musím sa uvedomiť.
Otrasiem hlavou.
"Nedvíhal si mi telefón,neodpovedal na správy,a zas si mi nedvíhal telefón. Čo si si preboha myslel Logan?"
Už nezniem nervózne.
Ani sa tak necítim.
Som nahnevaná.
Veľmi nahnevaná.
"Myslel si si,že najlepšie bude,keď sa mi ani neozveš? Alebo,keď ma budeš ignorovať? Preboha čo si si myslel?!"
Len ticho stál medzi dvermi,to ma štvalo ešte viac.
"Preboha tak povedz niečo Logan!"
Stále len mlčal,kým nás neprerušil tretí hlas.
"Tak ja pôjdem Logan,keď sa rozhodneš,zavolaj mi."
A zrazu pri nás stálo mladé,krásne dievča,ktoré Loganovi darovalo bozk na líce.
Predtým ako odišla nám ešte zakývala.
"Toto bol dôvod prečo si sa neozval?"
"Nie."
On vie aj hovoriť!
"Tak prečo si sa neozval?"
So slzami v očiach som pozerala do jeho tváre,ktorá mlčala.
"Asi už ďalej nemá zmysel,aby som tu zbytočne šaškovala."
Slzy sa mi predrali na povrch,tak som sa rýchlo zvrtla.
Nechcela som navonok ukázať,aká zlomená sa cítim.
Prstom som stlačila tlačitko pri výťahu,keď sa ozval jeho hlas.
"Bál som sa Hope."
Teraz som mlčala ja.
Len som nastúpila do výťahu,kde som slzám dovolila výjsť na povrch.
S veľkým nádychom som vyšla z bytovky smerom na zástavku.
Som smutná,ale pešo chodiť nebudem.
"Bál som sa,žeby si o mňa nestála!"
Zakričal na mňa Logan,ktorý celý udychčaný dobehol ku mne.
"Ani nevieš,ako dlho som mal chuť pobozkať tvoje pery,dotýkať sa ťa,ale vždy som sa bál. Bál som sa,že mi city tak skoro neopätuješ. Vedel som,že nie si ako každá iná. Ale v tú noc,v noc mojích narodením som ťa musel pobozkať pretože to bolo želanie,ktoré som si želal v momente,ako som sfukoval sviečky na torte."
Pristúpil ku mne tak blízko,ako sa len dalo.
Nebolo medzi nami ani kúsok voľného miesta.
"Myslel som si,že by si sa nikdy nezaujímala o chlapca ako som ja pretože mi v ten moment nedošlo,že ty si iná."
Hneď potom ma pobozkal.
Znovu som mala príležitosť cítiť jeho pery.
Jeho teplo.
Bozkom,ktorý mi venoval mi dal príležitosť cítiť jeho lásku,ktorú mi venoval.
Nielen v tento moment.
Ale neustále.
Ani som o tom nevedela a on si v mojom srdci pomaly budoval miesto.
Vzácne miesto.
Zrazu mi v hlave prebehlo dievča,ktoré darovalo Loganovi bozk na líce.
To ma donútilo odtrhnúť sa od neho.
Zmätene pozrel na moju zamračenú tvár.
"Čo sa zas deje Hope?"
"To dievča,kto to bol?"
"Prečo bola u teba,keď si bol polonahý?"
"Bola mi dať ponuku."
"Ponuku?"
"Áno ponuku."
"Akú?"
"Ty žiarliš Hope."
"Áno žiarlim! Preboha veď ťa videla polonahého!"
"Videla ma už aj nahého,keď som bol malý. Je to kamarátka z detstva."
Znova pristúpil ku mne a do dlaní chytil moju tvár.
"Nezaoberaj sa tým Hope,prisahám ti,že len ty si si získala moje srdce,nikomu inému sa to nepodarilo."
Pozrel mi hlboko do očí,v ktorých som mala možnosť vidieť pravdu.
Pravdu v slovách,ktoré mi rozprával.
"Veríš mi Hope?"
"Verím."
Ako dôkaz o tom čo hovorím som spojila naše pery.