17

5.2K 416 12
                                    

"Chlapci,ste si istý tým čo robíte?"
Opatrne som sa opýtala chalanov,keď sa snažili zapáliť ohník.
Logan mal v rukách zápaľky,nechcela som riskovať zhorenie mojich vlasov vďaka mojím blbým poznámkam.
Popravde im to však nešlo.
Lucas sedel na piesku,do kruhu ukladal drevo zatiaľ čo sa Logan snažil aby horelo.
Ak ale budú mať tie hlavy nad  ohniskom ešte dlhšie,jediné čo sa zapáli budú ich vlasy.
Tých by však bola škoda.
"Horíííí!"
Na plné hrdlo zahúka Lucas,ktorý sám neverí,že sa im to podarilo.
Logan sa tvári akoby bol majster v zapaľovaní ohňa,no keby sa videl pred pár minútami hneď by sa tak prestal tváriť.
Ochladená z vody a z dôsledku malej zimy,ktorá prišla spolu s večerom si ihneď sadám k ohníku a snažím sa zahriať.
"Nechcem byť neúctivá ale čo budeme jesť?"
Zvedavo som pozrela na Lucasa,ktorý tiež sedel pri mne,len Logan niekde zmizol.
"Neviem,Logan mi povedal,že niečo doniesol."
Chápavo som prikývla.
Moje brucho si už naozaj pýtalo niečo pod zub,preto som šťastím skoro umrela,keď som z diaľky uvidela Logana s krabicami od pizze.
Mňam.
So zatajeným dychom som čakala,keď prišiel ku nám a začal nám rozdávať krabice.
"Táto je pre teba."
Povedal a položil pred Lucasa jednu krabicu.
"Táto zas pre teba."
Podal aj mne,rýchlo som ju schmatla a otvorila.
Salámová s kukuricou.
On si pamätá.
Hodila som na neho pohľad vďaky a málinko sa usmiala.

Po výbornej večeri sme chvíľu obdivovali krásny západ slnka.
Lucas hovoril príhody z čias,keď jeho nohy boli zdravé.
Logan raz za čas prikladal drievka aby nám ohník nedohorel.
Bola to skvelá atmosféra.
Logan však bol celý čas nejaký tichý.
Niežeby inokedy nebol.
No teraz je to ticho okolo neho  uvoľnené.

Zatiaľ čo Logan prichystal veci v stane a pred stanom,ja som pomohla Lucasovi s prezliekaním.
"Vy dvaja budete spať v stane,ja sa vyspím von."
Skonštatoval Logan,keď k nám po chvíli prišiel.
S Lucasom sme ako slušné deti prikývli.
Logan a ja sme pomohli Lucasovi do stanu,kde som si ľahla aj ja.
Chvíľu mi Lucas púšťal rôzne pesničky,spolu sme si spievali,až keď som počula slabé chrápkanie,som hudbu vypla.
Zatvorila som oči a snažila sa presvedčiť  rozum,že som unavená.
Môj rozum ma však často nepočúva,tak ma donútil postaviť sa a výjsť zo stanu.
Pred stanom,pri ohníku ležal na lehátku Logan prikrytý dekou.
"Spíš?"
Šepla som smerom k nemu.
"Nie."
"Môžem sa pridať k tvojmu nič nerobeniu?"
"Ale ja niečo robím."
"Čo?"
Celá naša konverzácia prebiehala v šepote.
Akoby nás nikto nemal počuť.
"Užívam si krásu noci."
"Môžem sa pridať?"
"Ak chceš."
Mykol plecom.
Sadla som si vedľa jeho lehátka a pozerala do ďaleka.
Do noci.
Na hviezdy.
More,v ktorom sa odzrkladľoval mesiac.
Na okolité skaly,do ktorých slabo búšil  tichý vietor.
V tichosti sme sa venovali noci.
Až nato,že ja som mala priveľa otázok.
"Od čoho máš tú jazvu Logan?"
"Prečo sa nato pýtaš?"
"Zaujíma ma to."
"Len to je dôvod prečo?"
"Som zvedavá."
"Čo ak ti to nepoviem?"
"Budem čakať."
"Načo?"
"Na moment kedy mi to povieš."
Ostal mlčať.
Zapozeral sa do diaľky,akoby hľadal odpoveď.
Odpoveď či mi môže dôverovať.
On to nevie,no môže.
Aj za krátky čas si u mňa v živote prebúral miesto a zapadol doň.
Ako skladačka.
"Je to dlhý príbeh."
"Ja mám príbehy rada."
"Tento ale nemá šťastný koniec."
"To mi nevadí."
"V období,keď Lucas ešte stál zdravo na nohách,boxoval. Čo ale vieš,hovoril som to. Už vtedy sme boli kamaráti na život a na smrť.
Strašne ma štvalo,ako si Lucas vďaka tomu,že vie dobre boxovať do vreca myslel,že je veľký frajer. To,že si však o sebe myslel až priveľa ho stálo veľa.
Doteraz neviem,kto tí chlapci boli,či Lucasa poznali alebo poznali niekoho s kým mal Lucas problém. Pamätám si,úplne jasne len večer,kedy jeho aj mňa tí chlapci mlátili hlava nehlava,na ulici,len tak na ulici,kde chodí mnoho ľudí.
Viem,že v momente kedy sa Lucas nevedel poriadne hýbať som sa snažil odsotit chalana od neho.
No nepamätám si čo sa potom stalo.
Len také kúsky. Pamätám si uboľenú Lucasovu tvár,nôž,ktorým mi prešiel bruchom až k hrudi,krv všade okolo a nemocnicu v ktorej som sa zobudil a uvidel uplakanú mamu."
Nechápala som,ako kľudne to hovorí.
Logan na mňa pozrel.
Akonáhle uvidel moju uplakanú tvár,rozprestrel náruč.
"Poď sem a neplač."
Objala som ho,no slzy mi tiekli ďalej.
Predstava na deň kedy sa stala táto príšerná vec je hrozná.
"Neplač Hope,už je to za nami. Už nikdy nám neublížia."
Ukľudnila som sa a sadla si zas vedľa neho.
"Ešte máš otázky?"
Súhlasne som prikývla.
"Máš v skrini aj iné ako čierne oblečenie?"
"Áno."
"Prečo ich nenosíš?"
"Pretože čierna mi pomáha zakryť pocit,že nikto nemôže vidieť minulosť,ktorú som prežil. Pomáha mi utíšiť pocit,že nikto nevidí,čo ma škaredí Hope."
"Nemal by si to skrývať Logan,je to súčasť teba. Ako si sám povedal,je to niečo čo si prežil."

Chlapec v čiernomWhere stories live. Discover now