Chlapec v čiernom

10

To dievča nie je normálne.
Vyzeráme tu ako v nejakom cirkuse alebo na predstavení dementov.
Amy,ktorej pri nohách ležia rozbité šálky a ešte celé tácky.
Ja a Logan stojaci hneď oproti nej a na tvári máme obaja jeden veľký nechápavý pohľad.
To sa ale nedá povedať o Amy.
Tá sa tu usmievka jedna radosť,akoby jej vôbec nepopadali tácky,akoby nerozbila šálky,akoby nikto z hostí nečakal na objednávky.
Vlastne,k tomuto predstaveniu by sa im hodili jedine tak pukance,nie káva.
Je mi jasné,že Logan tu bude len stáť,pozerať a vyškierať sa a Amy sa ani nepohne pretože je neschopná v tomto momente nejaký pohyb urobiť.
Nakloním sa blízko k Loganovi,čím sa do mojich nosných dierok dostane jeho silný,mužský parfúm.
"Choď obsadiť nejaký stôl,pomôžem Amy s týmto neporiadkom a hneď prídem."
Len kývne hlavou na znak súhlasu a vykročí do útrob kaviarne.
Zdrapím Amy,ktorá stále len nehybne stojí za ruku a celou silou ju dotlačím za bar.
"Ty a on? On a ty?"
S malou metličkou a smetárikom sa otočím smerom na ňu.
Rukami ukazuje raz na mňa a raz na Logana sediaceho za stolom pri okne.
"Čo ja a on?"
"No vy,prišli ste spolu. Sem."
"Áno. Pretože jedna inteligentná osoba mu nepovedala len moje číslo ale aj kde chodím do školy."
"Počkaj! On ťa čakal pred školou?"
"Hej."
"On je tak rozkošný!"
Hlboko sa nadýchnem,prekrútim očami,podám Amy smetárik a metličku a obídem bar.
"Tak si ho kľudne nechaj."
Žmurknem na ňu,načo mi venuje úsmev.
No nie taký ten milý,skôr taký ten úsmev,ktorý hovorí,že to nejde alebo,že vie niečo čo vy nie.
"To nejde. On sa zaujíma len o teba."
A odíde.
Jednoducho si odíde aj s tou metličkou a smetárikom preč a mňa tu nechá stáť.
Tak sa otočím a vykročím k stolu, za ktorým sedí chlapec oblečený celý v čiernom a pohľad venuje rušnej piatkovej ulici za oknom.
"Už je v pohode?"
Pohľad upiera rovno na mňa,čo ma dosť znervózňuje.
Nevadilo by mi keby sa na mňa pozeral a ja by som vedela čo mu ide hlavou.
Ale on nie,on tu na mňa pozerá,v hlave mu idú myšlienky,ktoré vôbec nedáva najavo.
"Hej,už jej je fajn."
Krátko sa usmejem a rukou začnem kresliť rôzne tvary po drevenom stole.
"Nech sa vám páči."
S veľkým úsmevom na tvári nám Amy položí na stôl čiernu kávu a karamelovú čokoládu.
Logan v tichosti poďakuje a hneď si odpije z bielej šálky.
"Prečo karamelová? Máš rada karamel?"
Pozriem na neho a v očiach vidím ako čaká na odpoveď.
"Nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Chutí mi najviac zo všetkých aké som kedy pila."
"Takže to nemá žiadny hlbší zmysel?"
"Nie. Ani ty nepiješ kávu pre nejaký zmysel."
"Ale áno pijem. Pijem čistú čiernu kávu pretože ma prebudí."
"To je hlbší zmysel toho prečo ju piješ?"
"Áno."
"Tomu nerozumiem,ako to môže mať hlbší zmysel?"
"Ide o to čo chceš prebudiť."
Svoje zelené oči nechápavo zabodnem  do jeho hnedých.
Akonáhle uvidí môj pohľad zasmeje sa.
Preboha!
On sa smeje.
To je divné.
Prečo sa nesmeje častejšie?
Veď ten smiech je jedna pieseň.
Môj mozog zabudol na všetko.
Nato že žijem.
Kde sa práve nachádzam.
Na Amy,ktorá nás samozrejme sleduje.
Na všetko.
Vnímam len jeho smiech.
Tak hrubý,no sladký.
Musím sa zasmiať tiež.
Od radosti.
Od radosti z toho,že počujem jeho smiech.
Do reality ma vráti fakt,že už sa nesmeje,len usmieva a niečo mi hovorí.
Nahodím pohľad,že akože ho vnímam a viem o čom hovorí.
"Chápeš? Jednoducho je to o tom čo chceš prebudiť. Niekto chce prebudiť svoj mozog,ktorý spí aj keď telo reaguje. A pre niekoho je káva ako elixír,ktorý prebudí spiacu dušu."
Nepovedala by som,že z neho vedia vyliezť aj takéto hlboké slová.
Len som prikývla.
"Ale povedz mi niečo o sebe Hope."
"To nemusím,všetko si si zistil."
"To nie je pravda. Neviem ani koľko máš rokov."
"Mám 18 rokov,jedného brata,rodičov a psa."
"Takže dobrý život."
"Nie je zlý."
"Čo ti na ňom chýba?"
"Vždy sa nájde niečo čo ti bude chýbať."
"A čo chýba tebe?"
"To si nechám pre seba."
Mrknem na neho,zatiaľ čo on naštvane zavrčí.
"Ale čo ty Logan,čo tvoj život?"
"Nič zložité. Mám 19 rokov,žijem len s mamou a môj najlepší kamarát je na vozíku."
"Čo sa mu stalo?"
"To si nechám pre seba."
Žmurkne na mňa presne tak isto ako ja na neho pred chvíľou.
Len prekrútim očami,no neriešim to.
"Prečo si tak vážny Logan?"
"Lebo taký som."
"Tomu neverím,nemôžeš byť taký vážny stále."
"Ale môžem."
"Nie! Určite nie."
"Chceš sa o tom presvedčiť?"
"Samozrejme."
"A čo zato ak vyhrám?"
"Čo budeš chcieť."
"Beriem.Tak zajtra pôjdeme von. Aj s Lucasom. A ak vyhrám,poviem ti čo chcem."
"Platí."
Podali sme si ruky na znak platnosti stávky a konečne sa venovali aj pohárom na našom stole.