Chlapec v čiernom

3

Je niečo po druhej hodine ráno,keď sa s Amy ocitáme pred mojim domom.
Mala dosť náročnú cestu,pravdu povediac.
Nie len,že sme nestihli posledný autobus,ktorý by nás bezpečne odviezol domov,celou cestou som sa rozčuľovala,aký je svet nefér, keď prv kvôli nejakému bláznovi miniem peniaze na jedlo,ktoré som nemala šancu si ani chytiť a potom mi autobus zmizne presne pred nosom.
Ten debil ani nezastal,keď videl,ako sa snažím za ním utekať.
A tak sme museli prejsť 7 kilometrov pešo.
Ako som spomínala,je niečo po druhej,ak by ste chceli presne vedieť sú 2:17,a som totálne unavená,nehovoriac o tom ,že o šiestej vstávam do školy,kde ma čaká osem hodín.
Teda ak to prežijem.
Keď rodičia zistia,kedy som prišla,som mŕtva.
Aby ste si nemysleli,nemám zlých rodičov,mama je novinárka a otec fotograf,svojím spôsobom sú to umelci.
No a viete,akí umelci sú. 
No,keď sa vaše dieťa vráti domov o pol tretej ráno a na druhý deň vstáva do školy,kde chcete aby bolo úplne živé,môžete byť aj umelec ,aj feťák,jednoducho svoje dieťa zbuzerujete ako to najviac ide.
A ako som povedala.
Hneď ako som otvorila hnedé,drevené dvere do nášho domu,už z chodby som uvidela svietiť malé svetlo,ktoré patrilo lampe v obývačke.
S nevinnou tvárou som nakukla do spomínanej miestnosti,kde nesedeli len moji rodičia ale aj môj vyškerený brat,ktorému v živote robilo radosť,keď sa jeho mladšia sestra dostala do problémov.
"Meškáš." ozval sa hlas môjho otca,ktorý na tvári nemal obvyklý úsmev. 
"Viem,ušiel nám autobus." snažila som sa to povedať vcelku nevinne,predsa som zato nemohla,no ani jednému to neprišlo ako dôvod,ktorý by mal ospravedlniť moje asi tak troj hodinové meškanie.
"Tri hodiny Hope, meškáš tri hodiny bez toho aby si nám dala vedieť,kde si." aspoň to nie je tak zlé,keď sa ozvala aj mama.
"Mohla by som tu hodiny sedieť v kŕčoch čo asi sa ti mohlo stať pretože ty nevieš zavolať,že vám s Amy ušiel autobus." 
V očiach mojej mami,ktoré mám po nej, som videla slzy,ktoré ale nechcela dať najavo.
Podišla som k nej a tuho som ju objala.
"Už som tu,dobre? Som v bezpečí a v teple, aj keď celkom hladná, ale žijem,nič sa nestalo." 
Len sa nado mnou všetci zasmiali,čím som si bola aspoň kus istá,že som sa dostala z domáceho väzenia,ktoré by som musela absolvovať,ako vždy,keď niečo spravím.
Bez ďalších iných rečí o mojom príchode som sa unavene a s hladným žalúdkom dotrepala do mojej izby,kde som trávila polovicu môjho života a okamžite si ľahla do postele,ktorú tak milujem. 

                                                          

Zmorená,naozaj zmorená som konečne vyšla z budovy,ktorú budem musieť navštevovať ešte tento a budúci rok,kým budem úplne voľná.
Teda,kým ma naši nezapíšu na nejakú vysokú.
Čo ja samozrejme nechcem.
Jediné čo v živote chcem je cestovať a fotiť.
Asi som to zdedila po ockovi,tú vášeň do fotenia.
Aj keď byť tulákom na cestách po svete ma láka viac.
V myšlienkach o mojej budúcnosti,ktorej ani neviem či sa dožijem ma prerušil fakt,že som konečne prišla na miesto,ktoré mi každý deň zachraňuje život.
Vojdem dnu,čím zazvoní otravný zvonček nad dverami.
Prvé čo ucítim je vôňa mletej kávy, tá druhá vec je silná voňavka mojej kamarátky Amy,ktorá tu robí.
Mala by tú vôňu trochu zjemniť.
Alebo len jej nestriekať tak veľa po celej kaviarni,keď je tak malá.
Aj keď,malá ale útulná.
Ľudia to tu milujú, no niekedy neviem či kvôli káve alebo kvôli Amy.
Je naozaj dosť pekná a múdra,čo sa nevidí často ale kávu robiť nevie.
Teda nevie robiť dobrú kávu.
No jednoznačne robí tú najlepšiu čokoládu a to je dôvod prečo sem chodím.
Ak nepočítam Amy,ktorá minulý rok dokončila školu a namiesto vysokej pracuje v tejto útulnej a čarovnej rodinnej kaviarni. 
"Ahoj" pozdravím Amy,ktorá stojí za pultom a akonáhle si sadnem na barovú stoličku pri bare,položí predo mňa pohár horúcej čokolády.
Len sa na ňu usmejem ,čo mi opätuje.
"Prežila si to včera večer?" 
"Ukecala som to ako vždy." 
"Samozrejme, bola by si stratená keby nemáš tak dobré schopnosti sa zo všetkého vykecať."
Iba som so smiechom prikývla na súhlas.
"Vidím,že tu máš prázdno." 
"Hej,je to dnes o ničom,úplne sa tu nudím. Už vyše hodiny tu skoro nikto nie je. Teda až na pár týchto stolov." 
"A ja som sa tešila,že ti kus pomôžem."
"Och,Hope,ale to je jasné,že mi môžeš pomôcť, kľudne môžeš začať s umývaním pohárov." 
Nemyslela som presne túto prácu,no nevyjadrovala som svoj názor a len s myšlienkami v mojej hlave som sa pobrala za bar,kde som si dala zásteru s logom kaviarne a išla tejto trúbe poumývať poháre,zatiaľ čo ona sledovala príspevky na sociálnych sieťach.
Hodila som na ňu jeden nepríjemný pohľad, ktorý nemohla vidieť a chytila sa do umývania prvého pohára.
"Hope, poď sem prosím ťa."  z pesničky v mojej hlave ma vytrhol hlas Amy,ktorá na mňa kričala spredu.
Zastavila som vodu,ruky si utrela do uteráka vedľa umývadla a pobrala sa za ňou zistiť čo húka.
"Musím ísť do skladu, tu máš účet a choď ho zaniesť k tomu stolu,okey?" prstom mi ukázala,ktorý stôl mala na mysli a podala mi bloček.
A tak som nahodila frajerský úsmev a pobrala sa k stolu,kde som mala vybaviť prvú moju platbu zákazníka v živote.
Bola som celá bez seba,kým som neprišla pred stôl a neuvidela,kto tam sedí.
"Toto hádam nie,myslela som si,že boh ma má rád." 
Zúfalo som povedala,načo on nechápavo zodvihol zrak od dnešných novín.
Ale keď ma zbadal,bola by som prisahala,že sa na chvíľu uškrnul,no akoby hneď zaujal zas ten nepríjemný ,nahnevaný výraz.