Chlapec v čiernom

4

"Ty?" ešte stále na mňa pozeral tým jeho pohľadom,ktorého sa všetci museli báť.
Nič som nepovedala,jednoducho som mu položila blok na stôl a v tichosti čakala.
No on tam len sedel,pozeral na mňa a vôbec nemal v pláne vytiahnuť tú sprostú peňaženku a zaplatiť mi sumu,ktorá bola uvedená na bločku položenom  na stole.
"Nemyslel som si,že tak neslušné dievča ako ty môže robiť čašníčku. Dnes už prácu dostane naozaj hocikto." frflal si popod nos,no jasne som to počula. On chcel aby som to počula.
Keď som si jeho slová v hlave prehrala ešte raz a všetko mi dávalo zmysel,hrane som sa ublížene chytila za srdce.
"Ja nie som neslušná!" zapišťala som na neho trochu hlasnejšie než som mala v pláne.
To ma naozaj berie za neslušnú len preto,že som sa raz neospravedlnila?
Jemu asi kadý padá k nohám alebo čo.
"A mimochodom, ak ťa poteším,nepracujem tu,len som na pár minút zastúpila kamarátku."
Začudovane sa na mňa pozrel a prstom ukázal kamsi za nás,smerom k baru.
"Ona je tvoja kamarátka?"
Hlavu som otočila presne tým smerom,kde jeho ruka ukazovala,keď som uvidela Amy,ako si svoj obľúbený lesk nanáša na pery.
"Áno,to krásne dievča je moja kamarátka,ani ja sama nechápem, ako je to možné." povedala som otrávene. Už som to poznala naspamäť.
Nikto nechápal ako my dve môžeme byť kamarátky.
"A teraz , prosím ťa zaplať,aby som mohla odísť." dostala som zo seba, keď  si konečne prestal očami premeriavať prv mňa a potom Amy.
"Vadí ti moja spoločnosť?" posmešne sa spýtal načo som len prekrútila očami.
"Nie,len už chcem ísť."
"Takže ti vadím."
"Preboha nie,len mám aj inú prácu,nie tri hodiny čakať,kým sa konečne posťažuješ na moju osobu." 
"Ja sa nesťažujem." mykol plecom.
Nereagovala som.
Len som čakala,kým z peňaženky,ktorú práve vyberal z vrecka svojej koženej bundy  vyberie hotovosť a položí ju na stôl. 
Keď tak urobil,zamrmlala som tiché ďakujem a odišla za bar,kde som Amy dala peniaze.
Zásteru som si zložila a sadla si späť na stoličku pri bare.
"Chceš ešte jednu? Bude na mňa,teda na podnik." 
"To je jediné čo si prajem." sladko som sa na ňu usmiala,načo sa hneď otočila a začala mi pripravovať jednu z tých úžasných čokolád,ktoré tu mali.
Karamelovú čokoládu mi položila na bar a ja som sa na ňu vďačne usmiala.
"Mimochodom,ani ja nerozumiem,ako môžete byť kamarátky,no nie preto,že by si na ňu nemala,to skôr ona na teba."
Ozvalo sa blízko môjho ucha načo som,ako je mojím zvykom,nepekne vypískla.
Amy,ktorá práve počítala peniaze čo som jej doniesla,vyľakane pozrela na mňa.
Kým sme ja a Amy  predýchavali môj šok, chlapec zas celý v čiernom  na mňa len  žmurkol a zmizol za dverami kaviarne
"Z kade ho poznáš?"
"To je ten týpek,ktorému som musela zaplatiť jedlo pretože som do neho sotila. Hovorila som ti o ňom."
"To je on?"  pozrela na mňa celá prekvapená načo som len nechápavo prikývla na súhlas.
Nakoniec mi to nedalo a musela som sa spýtať,aj keď naozaj neviem prečo ma to tak zaujímalo.
"Ty ho poznáš  Amy?"
"Nie, len sem občas chodí. Objedná si čiernu kávu,prečíta si noviny,posedí tu,zaplatí a odíde."
"Ako často sem chodí?"
"Neviem Hope, hovorím ti,že sem chodí občas,no nie tak často aby som vedela,ako často to je."
Len som kývla a pozrela sa na dvere,za ktorými pred chvíľou zmizol.
"Prečo? Zaujíma ťa ?"
"Nie aj tak je to len nevďačný magor."
"To si nemyslím Hope."
"Prečo?"
"Pretože ti nechal tringelt,aký ja ledva nazbieram za týždeň."
Hodila mi na stôl peniaze,ktoré tu nechal,no ja si ich nenechám.
Mala by som pocit,že som mu niečo dlžná.
A to nemôžem.
A tak som peniaze zobrala s úmyslom,že nabudúce,keď sa vráti,vrátim mu každý cent,ktorý by mi mal spraviť zlý pocit na duši.