XII., prvá časť

35 8 7
                                    

S bolesťou na tvári som odvrátila pohľad a v duchu som samej sebe nadávala za to, že som od nich neodišla, keď som mala možnosť.

„Ja... Ja neviem. Nájdeme ju. Nájdeme cestu von," po týchto slovách sa vo mne objavila štipka nádeje a sebavedomia, ktoré som naozaj potrebovala. Na svojej tvári som pocítila jemné šteklenie, ktoré mi napovedalo, že sa hojím. Normálne by som za to bola rada, ale teraz... Dopekla. Bola som na skvelej ceste prezradiť všetko a tak ich dostať do ešte väčšieho nebezpečenstva. Gratulujem, Nemesis.

Rany na mojej tvári akoby zázrakom zmizli a ja som sa konečne mohla zhlboka nadýchnuť. Dúfala som však, že zmeny na mojej tvári nepostrehne ako Kian, tak ani Mason.

„Povedz mi, že sa mi to len sníva. Prosím, povedz mi to," zúfalo povedal Mason a ja som mu tak veľmi chcela povedať, že áno, no v takom prípade by som klamala. Ničilo ma vidieť ich zranené výrazy, a opäť to bolo všetko kvôli mne. VŠETKO.

„Kiežby som to moh-" nestihla som to dopovedať, pretože mreže do miestnosti sa otvorili a stál v nich pravdepodobne muž, ktorého som videla v škole. Ten, ktorý ma oslovil „dcérou Noci". Jeden z nich. Z ľudí, ktorí veľmi túžia po mojej smrti. Z tých, ktorí ublížili mojim priateľom len za účelom mojej smrti.

Muž si dal dolu masku a odhalil čistú hladkú tvár. Mala som pocit, že toho človeka poznám, ale nebola som si istá. Predsa len som nič nevedela. Nič som si nepamätala.

„Nečakal som, že sa zobudíte tak skoro. Zrejme som podcenil tvoje liečiace schopnosti, Nemesis." Narozdiel od včerajška, dnes bol jeho hlas normálny. Rozprával ako každý iný človek, so žiadnym rozdielom. Vyzeral tak skutočne a ľudsky, že ma donútil pochybovať o tom, kto vlastne je. Či nie je len prostá ilúzia.

Ani som nechcela vidieť, aký výraz sa objavil na tvárach mojich priateľov, keď muž, alebo skôr chlapec, spomenul moje liečiace schopnosti. Preto som sa stále pozerala naňho s nenávistným pohľadom.

„Poďme zistiť, či ty máš rovnaké," nahnevane som odvrkla a bez problémov som sa postavila na nohy. 

Pomaly som podišla k dverám a až keď som stála tesne pred ním, som sa zastavila. Chcela som, aby mi aj z očí videl, že sa ho nebojím, aj keď to nebola pravda. 

„Máš guráž. A pritom ty si tá, ktorá by sa mala báť," nadvihol obočie a jeho pery sa vykrivili do jemného úškrnu. Donútil ma pozastaviť sa nad tým, čo povedal, no nebrala som to na ťažkú váhu. Ja a moji priatelia sme odtiaľ potrebovali vypadnúť.

„Ale nebojím." Nechcela som ho provokovať, no svojím spôsobom som nemala veľmi na výber. V tejto chvíli som už nebrala ohľad na to, čo si musia myslieť moji, zatiaľ ničnetušiaci priatelia. Musela som predsa napraviť to, čo som pokazila.

„Ver mi, nechceš ma vyprovokovať."

„Nechcem. Ale mám na výber?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím a rozhodla som sa urobiť prvý krok, hoci s vedomím, že to možno budem neskôr ľutovať.

„Nemesis, prestaň," pridal sa Kian a aj napriek tomu, že som ho chcela poslúchnuť, zaťala som zuby a držala som sa svojho plánu na poslednú chvíľu. Musela som zakročiť. Nech už sa to Kianovi páčilo alebo nie.

Bez premýšľania som Beaugha kopla do brucha a on sa zatackal dozadu a spadol na zem. Vedela som, že ešte neprišiel ten správny čas na to, aby som sa pokúsila odísť, pretože na to som ho potrebovala dostatočne odzbrojiť.

Takmer okamžite vyskočil a stál pevne na nohách, no teraz už so mnou zdieľal hnev. Chytil ma pod krk skôr, než som stihla niečo urobiť, a zodvihol ma zo zeme tak, že som nemohla dýchať. Snažila som sa rukami aj nohami brániť, ale jeho stisk bol oveľa silnejší.

„Pusť ju!" Z diaľky som počula, ako sa Kian snaží postaviť sa, ale mala som jediné šťastie. Bol dostatočne slabý na to, aby sa mu podarilo zasiahnuť.

„Nie!" Po mojej ľavej strane sa mi naskytol pohľad na Ariu, ktorej nejaká blondína bránila v tom, aby sa ku mne priblížila.

Cítila som, že mám minimum kyslíka a vtedy ma chlapec pustil späť na zem. Zalapala som po dychu, zohla som sa a moje ruky okamžite putovali k môjmu krku. Následne ma chlapec otočil čelom ku Kianovi, v ktorého tvári sa zračil ľútostivý a zároveň vystrašený pohľad.

„Myslím, že toto ťa potrestá viac, ako fyzické násilie. Oni o tom nevedia, však? Nevedia, kto v skutočnosti ty a tvoja kamoška ste." Pri jeho slovách mi úplne zovrelo žalúdok a mala som pocit, že sa povraciam. Nemohla som dovoliť, aby to zistili. Nemohol im to povedať. Takáto možnosť jednoducho neprichádzala do úvahy.

„Čo-" Kian nestihol dopovedať, pretože mu chalan skočil do reči: „Tvoja drahá kamarátka Nemesis je grécka Bohyňa spravodlivej pomsty. Možno sa ti to zdá smiešne, no je to tak. Prečo sa asi zahojila tak rýchlo? A tá vedľa, tá je čarodejnica a zároveň tá, ktorá má Nemesis ochraňovať. Tá, ktorej sa to akosi nedarí."

Chalan sa uchechtol a v momente, keď som uvidela Kianov a Masonov prekvapený výraz, moje oči znovu zaplnili slzy. Kian odo mňa odvrátil pohľad a onedlho sa jeho výraz zmenil na naštvaný. Hneval sa na mňa. Možno sa ma dokonca bál, alebo si myslel, že som ho celý ten čas len využívala. A pritom som sa tak veľmi snažila nepokaziť to, udržať ich všetkých v bezpečí.

Hneď potom mi niečo napadlo. Rozhodla som sa využiť svoje schopnosti, keď som mala možnosť.

„Aria, spomínala si, že Beaughovia majú doslova zlomené srdcia, však?" Nebála som sa vysloviť svoju otázku nahlas – nikto okrem Arii nemal šancu zistiť, o čo mi ide. Pred pár dňami mi totiž povedala, že Beaughovia nie sú nadprirodzení a výnimoční preto, lebo majú schopnosti čarodejníkov od narodenia. Kedysi boli tiež iba obyčajní ľudia, no niekto prišiel na to, že ak im skutoční čarodejníci svojím kúzlom zlomia srdce na dve polovice, dá im to nadprirodzené schopnosti. A bola to pravda. No už ich na svete neostalo veľa, pretože čarodejníci zistili, že ich Beaughovia po celý ten čas využívali na to, aby boli silnejší ako oni, a tak s tým prestali. Prestali lámať srdcia a tým zabránili tvorbe nových Beaughov.

„Urob to," prikázala mi Aria, ktorá hneď pochopila, čo som tým myslela a to ma donútilo pousmiať sa. Následne som sa otočila a ruku som priložila na chlapcove srdce s tým, že som sa pokúšala sústrediť sa. Vedela som liečiť druhých. Tak prečo sa nepokúsiť vyliečiť jeho poškodené srdce?

O malú chvíľu sa chalan začal zvíjať od bolesti a snažil sa chytiť moju ruku, no tým, že som sa snažila „uzdraviť " ho, som ho očividne aj oslabila. Zatlačila som rukou na jeho srdce a dievča, ktoré držalo Ariu, ju ihneď pustilo a rozutekalo sa preč. Možno po pomoc a možno kvôli tomu, že sa bálo. No na tom nezáležalo, keď ma od slobody delil už len jeden malý kúsok.

Po syčaní od bolesti nasledoval krik a to bol náznak toho, aby som dala ruku preč. Nechcela som ho zabiť - nikdy by som si to nedokázala odpustiť, hoci to bol naozaj zlý človek. Mojím cieľom bolo oslabiť ho dostatočne na to, aby sme stihli ujsť. A to sa mi aj podarilo.

Chalan opäť klesol k zemi, ja som sa ponáhľala ku Kianovi a neriešila som to, s akým odporom mi podával ruku. Potrebovala som nás dostať preč.

***

Nájsť cestu von vôbec nebolo zložité. Avšak to, čo nasledovalo potom, som znášala omnoho ťažšie.

„Nie. Si zradkyňa a klamárka a s takými nechcem mať nič spoločné. Vážne. Prosím, odíď," povedal Kian s nenávistným pohľadom, no ja som nechcela dať najavo smútok, ktorý tým vo mne prebudil.

„Kian, my sme sa vás snažili ochrániť," bránila sa Aria, no ani jeden z nich ju nepočúval.

„Vážne? Ale notak, Aria. Bola si naša najlepšia priateľka, hovorili sme si všetko. A to všetko sa zmenilo v momente, keď sa jedného krásneho dňa objavila ona. Za tie dva týždne si jej začala veriť viac, ako nám za toľko rokov. Namotala si ťa a je mi úplne jedno, či je Bohyňa, alebo čo. Pre mňa neznamená nič," venoval mne a Arii posledný nenávistný pohľad a spolu s Masonom odišli čo najďalej od nás.

A tak sme odišli aj my.

You've reached the end of published parts.

⏰ Last updated: Dec 28, 2017 ⏰

Add this story to your Library to get notified about new parts!

Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]Where stories live. Discover now