II.

136 12 6
                                    

Akonáhle som konečne pocítila príjemné teplo a vôňu dreva, vedela som, že už sme na mieste. Kian — po ceste sa mi podarilo zistiť ich mená — ma opatrne položil na mohutný gauč a Aria sa pokúšala založiť oheň v krbe. Mala som čo robiť, aby som udržala svoje oči otvorené, no absolútne som nevnímala, čo mi Kian a Mason, chlapec s čiernou pleťou, hovoria. Až v momente, keď sa Kian dotkol môjho čela, som konečne začala dávať pozor.

„Takže nevieš, kto si. Ani nevieš, kto sú tvoji rodičia? Vôbec nič?" spýtal sa Mason a ja som len slabo prikývla. Nikomu by som nikdy nepriala zabudnúť na úplne všetkých ľudí, ktorí sa ocitli v ich životoch. Nevedela som o sebe vôbec nič. Ani to, koľko mám rokov alebo ako vyzerám. Aké mám vlastnosti a akí sú moji rodičia. Mám vôbec rodičov?

Jediné dobré znamenie bolo to, že sa mi pomaly vrátil prvý kúsok mojich spomienok a to to, že som chcela byť doktorkou. Možno, keby sa ma na niečo pýtali, pomohli by mi spomenúť si. No problém bol v tom, že som nevedela, či by to vôbec fungovalo.

„Máš mokré oblečenie. Aria, požičaj jej niečo, musí byť v teple," prehovoril Kian a na jeho tvári sa zračil starostlivý pohľad. Nechcela som, aby si o mňa robili starosti. Úplne mi stačilo to, že ma zachránili pred istou smrťou, nemuseli robiť niečo navyše. Bolo to od nich síce milé, no ja som nikdy nemala rada, keď som bola stredobodom pozornosti. Nedokázala som popísať svoje pocity. Boli úplne zmiešané. Cez smútok až k hnevu - hlavne kvôli tomu, že som si bola úplne cudzia. A to ma úplne ničilo.

Aria Kiana okamžite poslúchla a hneď odišla do vedľajšej izby. Po tom, ako sa Mason presunul na poschodie, nespúšťala som zrak z Kiana snažiac sa vymyslieť slová, ktorými by som vedela aspoň trochu vyjadriť vďaku za to, že mi zachránili život. Nakoniec zo mňa vyšlo: „Ja... Ďakujem za všetko, ale nechcem, aby ste mali kvôli mne ešte viac starostí."

Aria bola pomerne rýchla. Z jej izby doniesla čierne tepláky čiernu mikinu a položila ich na gauč vedľa mňa so slovami: „Našla som len toto. Snáď to bude stačiť."

Kian sa na ňu chvíľu zamyslene pozeral a medzitým sa vrátil Mason so šálkou teplého čaju, ktorý položil na stolík predo mňa. „Táto maličkosť ti hádam aspoň trochu pomôže," venoval mi letmý úsmev, ktorý som mu bez váhania opätovala.

„Myslím, že môže byť," povedal Kian, „a ty, mala by si vedieť, že je mojou povinnosťou starať sa o ľudí." Pozrel sa na mňa s jemným úsmevom a ja som konečne nabrala sily na to, aby som sa posadila.

Aria mi o malý moment ukázala, kde je kúpeľňa, aby som sa v kľude mohla prezliecť. Automaticky som nasledovala smer, ktorý mi povedala a zastavila som, až keď som si všimla dvere s nápisom WC. Zamkla som sa a zhlboka som sa nadýchla. Zo všetkého najviac ma zaujímalo to, ako vyzerám. Preto som sa pomaly pozrela do zrkadla a hneď sa mi naskytol pohľad na šikmé oči, ktoré zdobili moju tvár. Musela som uznať, že som vyzerala úplne nevinne, miestami možno aj vyplašene. Mala som úplne mokré čierne vlasy, ktoré mi padali do tváre, tak som si ich jemne uhladila rukami.

A vtedy sa mi v hlave zjavil ďalší obraz. Ďalší útržok z mojich spomienok. Pozerala som sa do zrkadla na svoju tvár krátko po tom, ako mi spolužiaci povedali, že som škaredá a že si nezaslúžim žiť. Moje oči sa vtedy zaliali slzami, ktoré nedokázali nájsť cestu späť. A toto nebola len tak obyčajná spomienka. Vďaka nej som si spomenula na svoje meno. Vedela som svoje meno.

V rýchlosti som sa prezliekla do čiernej mikiny a čiernych teplákov a rýchlo som zbehla po schodoch dolu a bolo mi úplne jedno, či mi stále bola zima, alebo či ma bolela hlava. Zastavila som až vo veľkej obývačke a s úsmevom na tvári som doslova zakričala: „Viem svoje meno!"

Všetky pohľady sa v momente presunuli na mňa s nechápavými výrazmi, no ani to mi nebránilo v tom, aby som sa usmiala ešte viac. Bola som neuveriteľne šťastná, že sa mi jeden kúsok z mojej pamäti vrátil. Bol to síce len malý kúsok v podobe mena, no aj to ma dokázalo potešiť. Takto som postupne mohla získať späť všetky spomienky.

„Moje meno je Nemesis," povedala som už kľudným tónom hlasu, no moje telo sa ani nepohlo. Ostala som stáť čakajúc na ich reakcie. Možno ich moje meno ani až tak veľmi nezaujímalo, no pre mňa ten moment, kedy som si spomenula, znamenal veľa.

„Nemesis? Ako tá grécka Bohyňa? Husté," vyhlásil Mason s iskričkami v očiach a ja som bola nútená zasmiať sa nad jeho poznámkou. Avšak tú všetci okrem mňa ignorovali.

„To je len dobre, že si si spomenula. Máš niečo viac ako len tvoje meno? Vek, rodičia?" spýtal sa Kian, pričom zo mňa nespustil pohľad až do momentu, kedy som si opäť sadla na gauč. Pomaly som si zobrala teplý čaj zo stola a svoje kolená som pritisla k hrudi. „Nie. Len meno."

Aria mi podala hrubú deku, ktorú som hneď ovinula okolo seba a po pár sekundách mi konečne prestala byť zima. „Okrem toho som si spomenula na jednu udalosť zo školy, lenže... Nie som si istá, či o tom chcem hovoriť."

„To je v poriadku. Mala by si si oddýchnuť. O pár hodín odchádzame domov a myslím, že by ti spánok naozaj pomohol," vyhlásil Kian a v tom momente ma začalo zaujímať, kde sa vlastne nachádzame. Vedela som, že to bolo v Amerike. Mason a Aria mali typický americký prízvuk a Kian... Myslím, že cestou sem som zachytila, že je z Írska.

„Kde vlastne sme a aký je dátum?"

„San Francisco, dvadsiateho druhého októbra 2017. Nedeľa."

„A čo bude po tom, ako zajtra prídete domov? Kam pôjdem?"

„Do nemocnice. Nevieme, či si naozaj v poriadku."

„Je to nutné...? Ou, tvoja ruka... Krváca."

Akonáhle som si všimla tmavo-červenú tekutinu na Kianovej ruke, striaslo ma. Bolo normálne, že som sa chcela stať doktorkou a aj napriek tomu som sa bála nemocníc a pohľad na krv mi nebol práve najpríjemnejší?

„To je len z toho, ako som sa snažil preraziť ľad, aby som ťa mohol vytiahnuť. Je to v poriadku," povedal, pričom sa zodvihol - pravdepodobne sa chystal ísť po obväz alebo niečo, no ja som ho zastavila a stiahla naspäť. Jemne som chytila jeho dlaň a prezrela si rany na jeho prstoch a následne som sa mu pozrela do očí s vážnym výrazom. „Sľúb mi... Všetci mi sľúbte, že už nebudete obetovať nič preto, aby ste mi pomohli. Nechcem, aby sa kvôli mne niekto zranil."

„Obávam sa, že to nebude možné. Je mojou povinnosťou pomáhať ľuďom, pamätáš?" nadvihol obočie a vymanil sa z môjho zovretia. Postavil sa a obväzom, ktorý bol položený na linke si obviazal dlaň.

Nechcela som, aby pre mňa riskovali svoje zdravie. Možno som bola na pokraji smrti, no nemala som im takto pokaziť deň, ktorý mohli prežiť úplne inak. Teraz sa však museli starať o to, či som v poriadku a dávať na mňa pozor. A aj napriek tomu, že som im hovorila, že nechcem, aby sa o mňa starali, trvali na svojom. Obmedzovala som ich životy. A to muselo čo najskôr skončiť.

Nemesis: Tajomstvá rodiny Olympu [POZASTAVENÉ]Hikayelerin yaşadığı yer. Şimdi keşfedin