The silent stories { SK }

Epilóg

Pip... pip... pip...
Som v nemocnici?
Smrdí to tu tak, vyzerá to tu tak...
Asi to tak bude.
Mal som radšej zomrieť.
Nie ja tu trčím medzi živími ľuďmi...
Bez nej.
A chvíľka, kedy som sa cítil pokojne zmizla.
Ona už nie je.
Ona je preč.
A on je vo väzení. Našťastie.
Mal som prísť skôr. Ale možno by som toho moc nezmenil a zabil by ju tiež hneď.
Spomínam na to, ako jej pramienky krvy v rýchlych várkach vytekali z hrdla.
Ako sa snažila dýchať, aj keď sa to už nedalo.
Ako ma milovala až do konca.
Až kým jej svetlo neodišlo.
A vtedy som pochopil celý význam toho svetla.
Nie je to žiadne svetlo, alebo žiara.
Je to duša, ktorá pri každom prekypuje von z jeho tela a ostatným dáva najavo čo sú zač.
Či sú dobré duše alebo zlé.
Či sú veselé alebo smutné.
Okolo mojej ruky stále plápolá čierna farba. Hneď vedľa ruky si všimnem stolík, na ktorom je obálka.

Nathanovi

Rukopis je trochu neúhľadný, niekto to písal narýchlo.
Zoberiem som obálku do ruky. Cítim v nej...
DVD?
To je zvláštne. Otvorím ju/roztrhnem. Je tam naozaj DVD. Ale aj niečo iné.
Fotka.
Je tam Louisina tvár, uplakaná tvár a ako si práve strihá vlasy.
To spravila kvôli fotke?
Neverím. Musí v tom byť niečo hlbšie.
Fotku si položím na stôl a horko-ťažko sa postavím. Odkrývam aj s infúziou k telke a strčím do nej DVD. Rýchlo odcupitám k posteli a zvalím sa.
Vidím ako niekto zapína kameru.
"Ide to? Dobre. Ah... Nathan? Dúfam, že keď teraz toto pozeráš nie som mŕtva, pretože to bude pre teba ťažšie, možno to vypneš a to nesmieš.
Pozeraj to prosím ďalej, musím ti vysvetliť pár vecí.
Ten deň ako sme sa pri mojom dome pohádali... sme s mojou mamou smerovali do nemocnice. Áno, išla som na vyšetrenie kvôli tomu odpadávaniu.
A..."
Cítim ako sa jej láme hlas, ako jej všetko padá a rozbíja sa na zemy.
No najviac ma fascinuje jej čierna duša, ktorú zachytila kamerou. Je taká... živá.
"Bože!" Zakričala a odišla z kamery. Napäto som pozeral na prázdnu stoličku, na plagát za ňou a na kúsok postele, ktorý trčal pod kamerou. Počul som tam cvakanie.
Teraz si strihá vlasy.
O chvíľu sa vráti s krátkou šticou.
Svedčí jej to, je zlatá.
"Nathan mám rakovinu a pôjdem na operáciu. Je veľká šanca že zomriem.
Nechcela som ti to vtedy hovoriť...
Oh bože.
Ľúbim ťa," zotrela si rukou líce od sĺz a vypla kameru.
Takže...
Nemyslela na začiatku Clarka s pojmom umrieť ale rakovinu.
Ona... mala... rakovinu.
A kvôli Clarkovi nemohla ísť na operáciu.
Sakra.
V hlave mám hrozný chaos. Trieskam do periny a kričím. Hrozne kričím.

•••

Rok po nehode...
"Mami, idem von," zakričím do domu.
"Dobre ale vráť sa pred zotmením," pousmeje sa z obývačky.
Pozerám som sa na chodbe do zrkadla. Čierna začína slabnúť. Vedľa mňa sa objaví broskyňová. Je to možné? Možno mám vidiny.
Chcem sa jej chytiť, no zmizne.
Rovnako aj moja čierna aj maminina žltá.
Čo sa to stalo?
Vlastne presne viem.
Zatvorím dvere z chodby a rozbehnem sa.
Prestanem bežať až nad vodopádom. Vyzlečiem sa a skočím.
Nádherný pocit. Plávam tam a sem, sem a tam.
Nechám, nech ma voda odtláča z každej strany a ja sa len tak unášam na hladine.
Potrebujem nový život.
A už len jedna vec mi chýba.
Zbehnem po ňu hore. Oblečiem sa a ľahnem si na trávu. Na oblohe sa začínajú rysovať hviezdy.
Naše hviezdy.
V ruke si prehadzujem DVD.
Potrebujem sa pohnúť.
Robím všetko pre to, aby som sa po tom roku pohol z miesta. Nechcela by, aby som ju celý život oplakával. Nezabudnem na ňu, ale všetko, čo mi pripomína minulosť zničím.
Teda okrem jej (mojej) mamy a jej (môjho) domu.
Jej mama si ma dva mesiace na to adoptovala. Máme spolu veľmi dobrý vzťah a približne po polroku som ju začal volať mama. Jej sa to páči, mne sa to páči.
Sme spokojný.
DVD zlomím napoly.
Nikdy si ho neprehrám, nikdy neuvidím jej utrpenie.
Pretože ona už netrpí. A keď to tak nie je, nebudem si vytvárať nejaký príbeh o tom že je nešťastná.
Stále sú to naše hviezdy.
Stále je to naša mama.
No vo svete...
Som už len ja.
A je to dobre.