Stretla som ho vo vlaku

~Alone~

Hlboko dýcham. Musím si poriadne premyslieť, čo sa práve stalo - moja najlepšia kamarátka súhlasila s novom spolubývajúcou, ktorá nemá mňa ani ju v láske. Pociťujem strašnú zúrivosť. Pomalým krokom idem dole po schodisku. Našťastie toto nie je ako na stredoškolských internátoch, kde vás už nepustia.
Skoro rozkopnem dvere. Potrebujem jednu vec - cigaretu. Našťastie už nesneží, tak len zúrivými krokmi kráčam v snehu, ktorý podo mnou praská. Ešte posledný krát sa otočím - v našej izbe sa vyplo svetlo.
Zatnem päste, trasiem sa. Nebudem plakať, ale cítim sa mizerne. Musím nájsť prvý otvorený obchod, kde mi predajú cigarety a zafajčiť si, lebo cítim niekde v morku kostí, že ak si nezapálim následujúcich desať minút, tak vybuchnem a premením sa na Hulka v ženskej verzii a rozbijem všetko okolo seba. 
Nezobrala som si so sebou ani mobil. Vôbec nemám poňatia, koľko je hodín. Spýtam sa v obchode obsluhy, určite mi to povie - a keď nie, tak aj tak povie, či chce alebo nie.
Nie je najbezpečnejšie sa večer potulovať po uličkách, kde nie je ani osvetlenie, krv však vo mne vrie, čo mi pravdepodobne dodá odvahu a rýchlejšie sa vydám k malej benzínke. 
Pár áut tam parkuje, malá kaviareň je spojená spolu s benzínkou, tak pravdepodobne tam sú. Vydýchnem a pustím sa do kroku.
Dvere sa otvoria a vojdem do vyhriatej benzínky. Regály sú na sebe nepríjemne natlačené, takže minimálne dvaja sa zmestia do tej jednej malej chodby. Za pultom stojí postaršia pani s okuliarmi.
"Dobrý večer," zašepkám, keď prídem k pultu. Široko sa usmeje, keď ma spozná.
"Florette, ahoj, čo ty tu? Je už neskoro večer, mala by si byť na internáte," oprie sa o pult. "Dlho som ťa nevidela, ako sa máš?"
"Dobre sa mám, ďakujem za opýtanie," usmejem sa aj ja, ale pravda je iná. Dušu mi trhá každý
moment spomienky na to, čo sa stalo v našej izbe. "A čo Vy?"
"Ále, tak isto, ako vždy, staro. Vieš, starnem už aj ja a dlho tu nebudem, dôchodok sa mi však už blíži."
Dosť dobre som vedela, prečo hovorí, že tu už dlho nebude. Rakovina prsníka je nepríjemná vec. Vlastne, každý typ rakoviny je zlý.
"Prišla si si po cigarety?" prelomila ticho, ktoré medzi nami bolo.
Mlčky som kývla hlavou, ona ich zobrala, nablokovala a položila na pult.
"Štyri doláre."
Vytiahla som peňaženku a podala jej päť. To bola jediná bankovka, ktorú som mala v peňaženke. "To si nechajte Vy. Ten jeden."
Milo sa usmiala popod okuliare.
"Tak ja už pôjdem, idem späť. Ďakujem."
"Ja ďakujem, že sme sa aspoň trochu porozprávali. Príď ešte niekedy," pomaly vyslovovala každú jednu slabiku.
"Prídem, keď budem mať čas a hlavne cez deň," zasmejem sa a vezmem si cigarety. Dám ich do vrecka a vyjdem von.
Opäť začalo snežiť. Vytiahnem cigarety, odbalím ich vytiahnem jednu. Dám si ju do úst, no až vtedy si uvedomím, že nemám zapaľovač a posledný dolár som nechala. Rozhorčene dám do krabičky a náhlim sa späť na internát. Hádam, že Camille bude mať a už nebude taká nahnevaná.
Dvere internátu sú už zamknuté, musím zazvoniť. Postarší vrátnik sa na mňa nepríjemne pozrie, keď mi otvorí dvere. Má strašné kruhy pod očami, pravdepodobne som ho zobudila, ale nemala som inú možnosť, ak som nechcela spať v snehu.
"Čo chceš?" nepríjemne na mňa vyštekne.
"Bývam tu," odpoviem chladne a prejdem dverami až tak, že letmo do neho drgnem. Neotáčam sa, automaticky idem hore na poschodie. Zastavím sa až pred našou izbou, kde sa zhlboka nadýchnem. 
Chytím kľučku a otvorím dvere. Vojdem do tmavej izby.
"Kde si bola?!"
Nadskočím, až tak sa zľaknem. Camille sa zasmeje.
"Vonku," odpoviem jednoslovne a idem "hlbšie" do izby.
"To je mi ale rozvitá odpoveď. A smiem vedieť presné miesto?" 
"Joj, však som si bola len kúpiť cigarety, nič vážneho, nestresuj," pretočím očami a aj keď to nevidí. 
"Tak ma ponúkni a vykecáme sa."
Bez toho, aby som na to kývla, tak som len počula, ako si oblieka kabát. "Poď už," zamrmle nespokojne a ťahá ma na balkón.
"Nepamätáš si náhodou, že je zákaz?" poviem hneď po tom, čo zavrie za nami dvere.
"A ty nepamätáš, že je nám to obom jedno?" odfrkne si.
"Tiež pravda," zasmejem sa a zapálim si ju. Zavriem oči a vdýchnem. "Vôbec si sa ma nezastala."
"Ale, prosím ťa, robíš, ako keby ma vôbec nepoznáš," znovu si odfrkne. Začína ma to štvať.
"Práveže ťa poznám až veľmi dobre, tak nechápem, čo trepeš," niečo sa vo mne zlomí a stíchnem. Za normálnych okolností by sa Cam ozvala, avšak teraz len mlčky fajčí.
"Neriešme to," prehovorí nakoniec po pár minútach a zahasí cigaretu. "Poďme spať."
"Prečo to nechceš riešiť?" prejde cezo mňa mráz, avšak nie od zimy, ale od ľahostajnosti mojej najlepšej kamarátky. 
"Pretože je to kravina, preto. Neoplatí sa nám to riešiť."
"Keď myslíš," zašepkám, prejdem okolo nej a vojdem do izby. Vyzlečiem si kabát a ľahnem si normálne v oblečení na posteľ. Vidím jej siluetu, ktorá prichádza k mojej posteli.
"Nie, daj mi pokoj," poviem s ťažkým odporom na srdci. Zmizne. Stiskne sa mi srdce a zaslzia oči.

Ahojte! Prepáčte, že až teraz vydávam  novú kapitolu, avšak som na internáte a nie je tu vždy najlepší internet a tiež nie vždy je nálada a čas. Avšak nebojte sa, mám niečo rozpísané.