Stretla som ho vo vlaku

~Without Mercy~

"Ty?!" vyšteknem a skoro sa prepadnem od hanby, keď si uvedomím, čo som to vlastne urobila. 
"Ja?" nechápavo nadvihne obočie a pozrie sa na mňa a na Camille, ktorá má, ako vždy, prekvapivý a nechápajúci výraz na tvári.
"On?" zasmeje sa nakoniec Camille.
"Ja neviem, čo sa to tu deje, ale priniesol som sem objednávku a..."
Neviem, čo to do mňa vošlo, no vetu, ktorú som mu vtedy povedala, tak na to nezabudnem do smrti.
"Prečo ma sleduješ? Som pre teba až tak pekná?!"
Myslím, že na mieste zhorím od hanby. Ako som mu to mohla povedať? Mám dvadsaťdva rokov, ako mi to mohlo vyjsť z úst?!
Samotný čašník vyzeral zmätene. A Camille? Tú radšej ani nekomentujem, keďže už nadrzovku sa smiala, až jej slzy tiekli po tvári.
"Mne to espreso..." povedala Camille, keď už aj ona sama videla, že je mu to nepríjemné.
Rýchlo pred ňu položil kávu, predo mňa čaj a odišiel. Ona sa ešte chechtala a ja som sa cítila pekne trápne.
Cítila som, ako sa mi hrnie krv do líc. Málokedy som sa červenala, ale teraz to bola výnimočná chvíľa.
"Čo to vlastne malo znamenať?" spýtala sa ma potichu a chytila ma za ruku. Jej hrejivý dotyk ma vždy vedel upokojiť. 
"Je to ten chlapec, ktorého som stretla vo vlaku," vzdychnem a vezmem si do ruky šálku s čajom. Nedávam doň cukor. "Vždy ma dokážeš tak dobre upokojiť, vieš to, že?"
"Hovoríš mi to už dlhé roky," zasmeje sa a ochutí si kávu presne tak, ako to aj vždy robila. Dve kocky cukru a smotana. Kávu pila ako pravá dáma, vodku však ako divožienka.
"Už mi túto situáciu nepripomínaj, bože, cítim sa tak trápne, že mi koža na tvári horí," povzdychnem si.
"Kľud, moja zlatá," stiskne mi ruku a následne ju aj pustí. Napije sa svojej kávy a ja čaju. Zvyšok sme dopíjali bez akýchkoľvek slov, som rada, že pochopila, že teraz slová nepomôžu.
"Ideme?" spýta sa ma, keď položí šálku a dožmúľa keksík, ktorý bol ku káve. Mlčky kývnem hlavou a postavíme sa. Oblečiem si kabát a len čo sa pozriem von z okna, tak po mne prebehne mráz. Tú zimu cítim až sem.
Ako sme vychádzali, našťastie som ho už nevidela, čo bolo moje jediné šťastie, nedokážem si predstaviť, že by som ho mala vidieť znova a pozrieť sa mu po tom do očí. 
"Netráp sa už," povie mi Camille, keď zavriem dvere kaviarne. "Síce to bolo trápne aj divné, ale nebolo to nič extra. Videla som na ňom, že mu páčiš a..."
"Ale ja ho nechcem, nepáči sa mi a nechcem s ním ma nič spoločného, bodka, koniec diskusie," rázne ju preruším. Radšej neprilieva olej do ohňa, tak len stíchne. 
Snehové vločky pomaly začínajú znova padať a Slnko už zachádza. Seattle sa ponára do temnoty tak isto, ako moja duša sa ponorila do temnoty pred rokom. Stiskne ma srdce pri tej spomienke, ale už slzu nevyroním ani keby som veľmi chcela. Čo sa stalo, stalo sa, nezmením to.
Ocitneme sa konečne pred vysokoškolským internátom. Na izbe okrem mňa a Camille je ešte Zoella, ktorú však voláme Zoey. Nenávidí, keď jej niekto hovorí celým menom, ale ja jej tak párkrát poviem a vyzerá to tak, že je už voči tomu imunná.
"Je mi zima," zašomre Camille, keď už konečne vojdeme do dverí. Chodba zíva prázdnotou, čo mne vyhovuje, nemám vôbec náladu na nejakú spoločnosť. 
"Aj mne, už sa teším, čo zaleziem do horúcej sprchy a do svojej milovanej postele," len čo dopoviem, ťahám svoj kufor k výťahu. Nastúpime doň obe a kliknem na číslo 4. Nebezpečne starý výťah sa pohne a vyrážame hore na poschodie.
"Chýbalo ti to tu?" vytrhne ma Camille z myšlienok. 
"Dobre vieš odpoveď," zahundrem nespokojne. Chystá sa niečo povedať, avšak dvere výťahu sa otvoria a ja vyrazím v pred.
Naše kufre a kroky znejú po celej chodbe, až kým sa nedostaneme k izbe 44. Tam chytím kľučku a otvorím dvere.
"A ty si kto?" spýta sa nepríjemne Camille. Skrížim si ruky cez prsia a vzdychnem si. Tak toto bude na dlho.