Stretla som ho vo vlaku

~There's no way back~

"Samozrejme, hneď," pohltí ma nervozita, keď sa pozriem na staršieho pána, ktorý nado mnou stojí a pýta si odo mňa môj lístok. Samozrejme, že ho mám, ale toto sa mi stane vždy. Stresujem, či ten lístok fakt mám a nakoniec po trojminútovom prehrabovaní v kabelke zistím, že ten lístok fakt nemám. "Musí tu niekde byť!"
Pán nemá očividne so mnou netrpezlivosť, keďže zamumle niečo v zmysle, že na ďalšej zástavke vystupujem. Sadnem si na lavicu, nohy si dám hore a priviniem sa k nim. Zhlboka sa nadýchnem. Určite som biela ako ten sneh vonku. 
Musím ho nájsť!
Vstanem z lavice a pozriem sa na ňu, pod sedačku, na stôl, znovu do kabelky a nikde. Pomaly už strácam s tým nervy, miešajú sa vo mne pocity a ako čerešnička na torte je, keď sprievodkyňa ohlási, že za necelých desať minút sa vlak zastavuje. Ak do tých desiatich minút nenájdem svoj lístok, môžem pekne vystúpiť. 
Ako raketa vystrelím von z kupé a utekám po vlaku. Samozrejme, znovu stretnem TEN manželský pár.
"Nedáš si pokoj?" počujem, keď okolo nich prebehnem rýchlejšie ako formula 1.
Dobehnem do jedálneho vozu. Síce som nemala so sebou kabelku, ale... počkať. 
Ja som strašná krava, nechala som kabelku len tak v kupé. To nie je možné, nie, nie a nie. Musel mi to niekto zobrať. Nervózne sa obzriem. Kto by to mohol byť? Nemám na to čas.
"Deje sa niečo?" ozve sa pri mne trochu povedomý hlas. Otočím sa. Ten chlapec, ktorý bol pri mne, keď som obedovala.
Mám dve možnosti - klamať alebo povedať pravdu.
Zvolila som tú druhú možnosť.
"Stratila som svoj lístok a neviem ho nikde nájsť," odpoviem však sebavedomo. Neukážem mu svoje obavy.
"A si si istá, že ho nemáš niekde v kabelke? Ženy väčšinou majú v kabelkách bordel," nevinne sa usmial.
"Ak momentálne chceš riešiť moju kabelku a jej obsah, tak na ňu nemám vôbec náladu, prepáč," pretočím očami. Nečakám na nejakú odpoveď od neho, proste rázne vyjdem von z jedálneho vozu. 
Je mi do plaču. Áno, priznám si to. Ako som ten lístok mohla stratiť? 
Prejdem si rukou po vlasoch a zhlboka sa nadýchnem. Cítim vlhkosť v očiach. 
So sklonenou hlavou vojdem späť do kupé. Na šťastie tu nie je tá protivná harpya, inak by som jej pravdepodobne vyškrabala oči. 
Sadnem si na lavicu, schovám si tvár do dlaní. Som úplne zúfalá.
Otvoria sa dvere a nasucho prehltnem.
"Teta, toto Vám posiela teta Camille."
Absolútne nechápem, čo sa deje. Dvihnem hlavu. Malý chlapec, môže mať možno sedem rokov drží v ruke môj lístok na vlak. Musím sa držať, aby mi nespadla sánka.
"Ďa-ďakujem," vykokcem. "
"Nemáte začo, teta."
Teta. 
"Kto je tvoja mama?" spýtam sa ho a vezmem od neho lístok. 
"Lucy," odpovie s roztomilým detským úsmevom. 
"Aha. A zavedieš ma k nej?" 
"Áno," a už sa otáča a vyráža preč.
"Hej, počkaj!" vyšteknem a vstávam. Idem za ním. Vyjdeme na chodbu.
Samozrejme, že ma zastaví revízor.
"Nech sa páči, pán revízor," podám mu svoj lístok s úsmevom. Pozrie sa na mňa, pravdepodobne sa v ňom mieša hnev s nenávisťou.
Označí mi lístok a podá mi ho späť. Ako odchádza si niečo mrmle popod nos a ja skoro stratím chlapca. Stojí vedľa vysokej hnedovlásky. Čím som bližšie, tým viac mi daná osoba príde povedomá.
"Nestratila si niečo, dievčatko?" usmeje sa na mňa.
Najprv nechápem, no potom si spomeniem. Camille!
"Stratila, slečna," odpoviem jej ironicky a obe sa zasmejeme.
"Ako dlho sme sa nevideli?" zhlboka sa nadýchne a prezrie si ma od hlavy až po päty. "Ty si ale pribrala."
"Akože ďakujem," odpoviem urazene. "A nevideli sme sa asi dva semesteri," myknem plecami a tiež to isté urobím. Camille mala vždy dobrú postavu. "To asi nie je tvoje," mávnem hlavou na chlapca, ktorý stojí pri okne a pozerá sa von z okna. 
"Ani nie," zasmeje sa. "Maminej sestry syn bol u nás na návšteve a teraz spolu ideme do Seattle," keď zbadala, ako nechápavo sa na ňu dívam, pretočila očami. To má odo mňa. "Krstná mi býva v Seattli."
"To viem, len v sebe počítam, kedy už konečne budeme vystupovať."
"Už si rovnaký ako Jeremy," pretočí očami. 
"Nepretáčaj na mňa očami, alebo ak ťa môžem poprosiť, tak nepoužívaj moje vlastné techniky proti mne, inak budem aj ja tvoje proti tebe."
"Nevšimla som si, že by som mala nejakú zbraň," nevinne sa usmiala. S Camille sme ako sestry, niekedy si síce ideme po krku, ale ona ma jediná chápe.
"Prosím ťa, ak niečo pokazíš, tak sa vždy vyhováraš na krámy," opriem sa o stenu. 
Očervenie.
"Musíš to hovoriť nahlas pred každým?" povie so zaťatými zubami.
"Teta, čo sú to krámy?" ozve sa k nej, pravdepodobne Jeremy.
Skoro vybuchnem od smiechu, keď sa to Jeremy spýta Camille, avšak jej vysvetlenie a reakcia Jeremyho je posledná kvapka.
"To je také niečo, keď dievča nemá náladu a kričí na ľudí, ktorí sú ňu zlí."
"Takže napríklad ty včera, keď si nechcela hrať karty?"
Plačem. Od smiechu.
"Aby ti nezabehlo," jemne ma buchne Camille a utieram si slzy.
"Nemá čo," lapím ešte dych a nakoniec sa pozriem z okna. "Sme tu."
"Dobre, počkáme ťa vonku," priblíži sa ku mne, k môjmu uchu. "Nestrať zase niečo." zašepká mi, zasmeje sa a ide s Jeremym preč.

Ďakujem za dočítanie tejto časti! ^^ Budem rád za akékoľvek prečítanie, hviezdičku a aj komentár ma poteší, snáď sa vám táto kapitola páčila. 
Majte sa krásne, opatrujte sa a vidíme sa pri ďalšej kapitole!