Tam.
Tam vonku.
Je tam veľa ľudí.
Niektorých poznáte,iných nie.
Našťastie tých, ktorých poznáte je menej.
Lebo tu platí jedno:
Čím menej vieš, tým menej sa trápiš.
To je fakt.
Overený.
Ľudia, ktorých poznáme sa v zásade delia na dve kategórie:
-tí, ktorí nás vidia radi
-a tí, ktorí nevedia, čo je dobré.
Ich smola.
Na nich nezáleží.
Nesmieme nikdy dovoliť, aby sa nám tá druhá skupina dostala do hlavy.
Aby na nich čoilen trošku záležalo.
Ta druhá skupina je zlá!
Na nich platí jedno.
Ignor.
Nič viac, nič menej.
Prečo sa predsa trápiť pre niekoho, kto si to nezaslúži?
Správna otázka - jednoduchá odpoveď.
Netrápiť sa.
Robíme to?
Nie.
Ja určite nie.
Ja sa vždy trápim.
A vy tiež.
Či vy nie?
Ak vy nie, klamete!
Ale to je predsa jedno..
No nie?
No...
To bol pohľad ľudí na nás.
Ďalej tu máme pohľad nás na ľuďí.
A tu sa to vzásade delí opäť na dve skupiny:
-tých, ktorých by sme najradšej videli zomrieť bolestnou smrťou
-a tých, ktorých by sme radi videli zomrieť..povedzme, menej bolestnou smrťou?
No okej ... Jasné, že je tu pár exemplárov, ktorí su celkom v poho...
Ľudí si netreba pripúšťať.
Čo to vlastne znamená?
Sama ešte neviem.
No čakám, kým mi to nejaká nepríjemná životná situácia objasní.
Už sa na to teším...
Moja životná poradkyňa mi raz povedala.
Nikdy nesmie byť nikto taký dôležitý, aby bol dôležitejší než ty sama pre seba.
Fuh...
Ťažká veta?
To by som povedala.
Ani sa len nepokúšajte tváriť, že ste ju hneď pochopili.
Takže odporúčam si ju ešte 2-3 krát prečítať.
Ja sama som si ju prečítala ešte párkrát, po tom ako som ju napísala.
Jednoducho je to blbosť.
Je to veľká blbosť.
Je to tak veľmi veľká blbosť, že až sa nad tým začnete zamýšľať, začína to byť pravda.
O čom to potom celé je?
O nás?
U každého je to len o sebe samom?
Nie je to sebecké?
Tak asi áno.
A je to tak správne?
Jednu vec som sa naučila.
Nikdy.
To slovo si vryte do hlavy.
Nikdy!!!
Nikdy! Nikdy! Nikdy!
Nevyhoviete všetkým.
Vždy sa nájde niekto, kto bude nespokojný a bude vám nadávať, napriek tomu, že sa môžete aj pokrájať.
Môžete?
Jasné, že môžete.
No ja začínam dávať prednosť sebectvu.
Je to zlé?
Áno.
Nooo.... Poľahčujúca okolnosť?
Nechcela som to.
Naozaj nie.
Donútili ma okolnosti.
Teda... Ľudia.
Hovorím to, píšem to..
Ale napíšem to opäť, lebo si za tým stojím.
Ľudia sú svine.
Netreba zatvárať oči pred pravdou.
Tak ako teda?
Je sebectvo dobré?
Či zlé?
Existuje tam kompromis?
Ja som za kompromis.
Zlatá stredná cesta.
Trošku mi to evokuje slovo priemer.
Čo mi automaticky evokuje slovné spojenie šedý priemer.
Čo znie dosť nudne..
Každopádne kde som to bola?
Ahaaa..áno.
Opäť nám zostáva len hádať.
A uspokojiť sa s tým, že odpoveď sa pravdepodobne nedozvieme.
No každý by si mal uvedomiť, že niekedy to predsa len funguje tak, že šťastní budeme, až keď budú šťastní ľudia okolo.
Je teda niečo ako sebectvo vôbec možné?
