Ragnarök - Crown for Catarze

∆♪ 3. Kapitola: Chlad (2.časť) ♪∆

Okamžite moje telo stuhlo a pripravilo sa na protiútok. 
Ako sa opovažuje? Zahučalo v hlave. Konečne som začula moju vlčicu.
Tak veľmi mi chýbala. Jediná bytosť ku ktorej dôvera je oprávnená. Je mojou súčasťou. Časť mojej nenahraditeľnej osobnosti. Strážca mojich myšlienok, zmyslov a v podstate všetkého. Sme rovnaké, ale zároveň odlišné.
Zaplavila ma radosť a od šťastia som si vydýchla. Na tvári sa mi objavil mierny úsmev.
Keď som sa opäť snažila vrátiť do prítomnosti, prvé na čo som narazila bola tvár muža ktorého prítomnosť netolerujem.
Tvár mal sústredenú, akoby chcel vyčítať všetko čo mi preletelo mysľou. Vedel že sa zhováram s mojím vnútorným ja, tak prečo ten výraz?
,,Čo?" prerývane som sa nadýchla, takže zvuk bol mierne trasľavý.
Pery som stisla do pevnej línie a na čele sa mi vynorilo statočne veľa priehlbín.
Lenže akonáhle mi došli všetky predošlé udalosti, moja ruka sa odtrhla z ničnerobenia a vystrelila ku hlave nepriateľa.
Stále držiac ma nad zemou sa na mňa zamračil. Ihneď po našom kontakte dlane sa vzpriamil, ale telo väznil v železnom zovretí.
Dobre tak, zaslúžil si. Uchechtla som sa zároveň s polovičkou.
Náhle ma však sarkazmus opustil a ako vlak ma pohltil strach zmiešaný so zlosťou.
Pán bez mena pevnejšie stisol moje ruky v oblasti ramenných kostí, ktoré by pod mierne silnejším tlakom ľahko praskli. Strieborné more v očiach zaplavila čierno-čierna tma. Temnota z ktorej niet úniku.
Až mrazivý pohľad sa mi predral do všetkých končín môjho teľa a len, tak ho nemienil opustiť.
,,Už, nikdy na mňa nesiahni podobným spôsobom!" zavrčal.
Toto, ale nebola vyhrážka, alebo rozkaz, či varovanie. Táto jedna, jediná veta stačila na pochopenie celej jeho temnej stránky.
Z časti som už pochopila. On je ako nikto iný.
Ešte mi takmer nič neurobil, či nepovedal, ale postačí jeden pohľad do jeho očí, a každý pochopí.
On nie je vlk, ani vlkolak.
Je to vyššia bytosť. Udivene odpovie vlčica. Stále má však oslabnutý hlas.

***

Ubehla nejaká tá hodinka od daného incidentu, čo moje telo zvláštne zareagovalo voči ohrozeniu. I keď sa odo mňa očakáva stáť tu na tomto prapodivnom mieste a počúvať rozhovory, zamyslene si lámem mozog nad tou chvíľou. Niečo so mnou nie je v poriadku. Najprv údajná choroba, potom únos, ďalej strata kontaktu s mojím duchom a potom výpadok spôsobujúci bezvedomie. Všetko je to zvláštne a udialo sa to tam rýchlo. Som zľakaná, ale aj naštvaná. Sama neviem ako reagovať na obyčajné veci. Rada by som sa dostala späť do mojej rodnej svorky a zaľahla do postele v mojej malej chatke. Dotýkala sa dúhových kvietkov a tancovala v rytme vetra. Som tu sotva pár dní a neviem či vôbec existuje môj doterajší život.

Pred niekoľkými minútami som spoznala ako, tak osobnosť môjho dočasného partnera. Prečo dočasného? Mám jednoduchú odpoveď. Dlho sa tu nezdržím, z čoho vyplýva že dnes večer nastane môj pokus o útek.
,,Mala by si vnímať, informácie sa ti vždy zídu." doľahol na mňa hlboký hlas.
Môj zrak sa zo sály plniacej sa vlkmi, vlkolakmi, upírmi a inými stvoreniami presunul na pána dokonalého.
,,Pán lord by si mal hľadieť svojich vecí." až presladko som preniesla formulku.
Každý, ktorý zavítal ku nám ho oslovil Lord Hródvitnisson. Prišlo mi to hnusné, keď ho lord ani neoslovil, či nepozdravil a opovrhujúco ho odpálkoval.
,,Ten lord je tvoja záruka ku životu, takže dievčatko by mohlo prechovávať nejakú úctu ku starším." výhražne, ale potichu vyslovil jeho pravdepodobne najobľúbenejšiu vetu, keďže tu nezaznela len raz.
Nad slovom dievčatko sa moje oči gúľali sťa lopta pri hraní s deťmi. Každopádne ma pravdepodobne nebude volať inak než dievčatko, princeznička a kto vie, ako ešte ponižujúco. 
Radšej som svoje premýšľanie presunula ku svojej polovičke.
Meniraz, čo myslíš? Mám ho zabiť teraz alebo až potom? Zákerne som naň zazrela.
Ak chvíľu počkáš, tak by som vedela vymyslieť nejakú nádhernú vraždu. Jej vlčí smiech bol až príliš reálny.
Predstava, ako moje biele vlčie telo zaplaví smršť červených kvapiek bola tak drastická, až by to bolo nádherné. Chuť zmasakrovať toto stvorenie nečinne postávajúce vedľa mňa sa pomaly vkrádala pod ďasná a šteklila moju vlčiu dušu. Iný by panikárili, báli sa, utekali no ja som vlk, ktorý sa nikdy nevzdá.