Ragnarök - Crown for Catarze

∆♪ 2. Kapitola: Strach (2. časť) ♪∆

Striebro.
Jed pre môj druh, ale zároveň aj zdroj našej sily a pravej podstaty toho kým sme.
Tak vražedný je ten železný kameň pre naše telo, ukrytý pod zemou, avšak teleso tejto neobyčajnej farby vznášajúcej sa stovky kilometrov nad našimi hlavami je všetok náš život.
A práve on má oči sfarbené tak neobyčajne a ich bledý lesk preletel cez celú moju dušu ako šíp vzduchom.
Neuvedomujúc, že nehybne ležím na rozľahlej posteli a stále mám pootvorené ústa ktoré však zapríčinili moje ohromenie a strach zároveň z tejto bytosti, nespúšťam pohľad z jeho nadpozemsky peknej tváre.
Ihneď sa mi do hlavy vkradne cudzie vnímanie a ja na isto viem, že tento mlado vyzerajúci muž je niečo ako ja. Bytosť ponášajúca zvláštny dar.
Snaží sa dobyť moju bránu svojou mysľou, aby zistil všetko. Plánuje prelistovať moju osobu z vnútra, no jeho plány sa krížia s tými mojimi.
Nedosiahne svoj cieľ, pretože to by znamenalo že by o mne vedel všetko a dokázal by mnou ľahko manipulovať. Stala by som sa jeho bábkou a nikdy sa nevyslobodila, pretože on by ma vydieral, vyhadzoval na oči všetky moje zlé rozhodnutia a dokázal by ma zmeniť od základov.
Akoby sa čas zastavil. Nik sa nepohol a obaja sme si navzájom intenzívne hľadeli do očí.
Námahou som šla do mdlôb ale moje vlčie ja sa nenechalo zastrašiť slabosťou. On však na pohľad vyzeral sústredene, no jeho tvár zachovávala pokoj. Akoby sme ani v tento moment nezápasili.
Už, už som takmer stratila vedomie od vyčerpania, ale pán bez mena zastavil svoju doterajšiu činnosť. Hlboko som vydýchla. Všetky moje napäté svaly povolili a nechali sa unášať agóniou bodavej bolesti. Moje vieška pomaly klesali.
Ako neviditeľné chápadlá sa do môjho tela vracala sila. Ich svetlá aura bola takmer hmatateľná.
Pochádzala však od osoby ktorá sa mi vôbec nepozdávala.
V jednom momente ma skoro utrápil do bezvedomia a v tej druhej ma kŕmi svojou silou ktorú mi posiela.
Z môjho rebríčka teda vyraďujem všetky potenciálne tipy a nahradzujem ich vlkom, alebo vlkolakom. Je niečo veľmi podobné mne, ale nie som si istá, pretože nie je cítiť tím čím by mal byť. Žiaden vlčí pach alebo mierny ľudský, ktorým bývavajú vlkolaci nasýtený. Táto takzvaná vôňa vzbudzuje vysokú autoritu bytosti a jeho samotná existencia je dôležitá a jestvuje aby učinila veľké veci. 
Z jeho osoby sa dá zistiť veľa, ale zároveň aj tak málo. Všetko sú to nepresné informácie.
,,Kto si?" vyletelo zo mňa tak rýchlo, ako sa len dalo. Môj tón hlasu znel mierne nazúrene, avšak kto by nebol? Ja určite.
Keď nevypadal že by mienil odpovedať, rozhodla som sa mu mierne dopomôcť.
Prudko som vstala. Energia, ktorou ma nasýtil zahnal všetku malátnosť do úzadia a ja som sa cítila ako nový človek.
Vyskočila som na nohy, končatina automaticky vystrelila a pevne oblapila jeho krk. I keď bol vyšší, nenahnal mi strach. Ten sa vyparil akonáhle sa dostavila zlosť. Adrenalín v mojom tele prudko stúpol a ja som mu šla utrhnúť hlavu jediným pohybom, tak som sa cítila.
Silná. Nezastaviteľná. Neporaziteľná.
Jeho pobavený pohľad ma vyburcoval ešte viac a moje pocity sa šli utrhnúť z reťaze.
V jednej sekunde sa však všetko zmenilo.
Nastal hmlistý výbuch a všetko sa zdalo byť také ľahké.
Uvedomila som si jedno. A to, že letím vzduchom.
Než som narazila chrbtom do steny, pred očami sa mi zjavila tvár tohto muža.
To on ma jedným malým pohybom odhodil. 
Zabával sa na mne, no zároveň bol na moju osobu naštvaný. Bez jediného pocitu mi urobil toto. 
Sotva som dopadla na zem, jeho ozrutná postava sa naklonila nado mňa.
Tupá bolesť šíriaca sa z narazenej chrbtice tupo odrážala moje pocity.
Končatiny sa mi od strachu roztriasli, ale ja som sa takto nechcela cítiť. Neviem prečo, ale moje telo reagovalo bez toho aby sa o niečom dohodlo s rozumom, ktorý by ihneď zamietol takéto správanie.
Vypadala som ako vyklepané mačiatko, ale cítila som sa ešte silnejšie a nedotknuteľnejšie.
Jeho bledé oči preťali môj tok agresívnych myšlienok a z nenazdania sa všetko akoby zastavilo.
Cez vyprahnuté hrdlo by nevyšiel ani jeden zvuk, moje oči vreli pri pohľade na jeho tvár a telo opäť vypovedalo službu. Nedokázala by som sa ani ubrániť, keby na mňa siahne.
Dlho sme si navzájom študovali najbližšiu stratégiu z pohľadov toho druhého, ale nik na nič nedospel.
Jeho sa nedala prečítať, skrátka bola neidentifikovateľná a ja som pre zmenu nemala žiadnu.
Pomaly ale elegantne ku mne natiahol ruku, ktorou sa nemusel pridržiavať steny za mnou a jemne mi ňou prešiel po líci. Pri kontakte s jeho pleťou, tá moja horela ešte dlho po tom čo svoju dlaň presunul nižšie.  Prstami ľahko oblapil bradu a donútil moju hlavu do mierneho záklonu, čím sa naše pohľady prepojili.
Striebro splynulo s oceánom a vznikol chaos.
V priebehu stotiny jeho dúhovka potemnela a priezračný povrch nahradil nepriestrelný pancier.
Tvár sprísnela a aura obklopujúca jeho telo stuhla.
,,Už nikdy to nerob, inak to dopadne horšie," hrdelne zavrčal, čím dal jasnú výstrahu.
Zjavné varovanie ma nepresvedčilo. Nedokázala som mu ukázať že to chápem. Nemohla som si pripustiť zlyhanie a radšej strpím bolesť, ako poníženie.
Odhodlane, ale s nízkou hladinou strachu, možno aj rešpektu som oň zaprela svoje jasne modré oči a pokúšala sa ukázať mu že môj plameň sa ešte len rozhorel.
Ešte som neskončila...