Ragnarök - Crown for Catarze

∆♪ 2. Kapitola: Strach (1. časť) ♪∆

Ocitla som sa v priestore naplnenom hustými oblakmi čiernej hmly. Zrazu sa moje telo vznášalo a nestála som nohami na pevnom podklade, ako kedysi, práve naopak. Končatiny ovísali pod hrudníkom a hlavu mi pevne držali neviditeľné stuhy, umožňujúce sťahovať moje premýšľanie niekde v kútiku mysle. Nedokázala som si spomenúť na nič. Ani na vlastné meno, čo je ak sa nemýlim naozaj zlé. Neviem čo znamená slovo rodina, láska ani čo predchádza bolesti. Všetko mi to je cudzie bez príchuti ani odtieňa či náznaku nejakej pointy.
Čo mi pripomína, žijem ešte?
Je toto to spomínané nebo, peklo či len večný a bezduchý spánok?
Nedokážem pohnúť, ani len prstom, takže som vydatá napospas osudu, ktorý si pre mňa niečo takéto dovolil prichystať.

Ubehli minúty, hodiny, možno aj dni, alebo len zopár chvíľ, ťažko povedať pri tomto životnom štýle, ale viem, že som tu naozaj dlhú dobu. Nebaví ma znášať sa v nekonečnej temnote.
Celú dobu strávenú v tejto mrákave sa nepodaril uskutočniť, ani jeden z mojich plánov na oslobodenie.
Premýšľaním som sa nikde nedostala, keďže si nedokážem spomenúť ani na osobu, ktorá ma priviedla do takéhoto stavu.
Keď tu zrazu sa mi zjavia dva krvavé krúžky obsypané striebristým prachom. Jemné, ale zároveň aj ostré rysy tváre netvora, ktorý spôsobil všetok tento neporiadok.
Znova pocítim niečo čo moju osobu prinúti stiahnuť sa do seba a triasť všetkým čím sa dá. Telo mi zaplaví triaška a opäť sa na scéne objavuje ten silný pocit ... strach.
Blik, a žiarovka sa v mojej hlave náhle rozsvieti, až dokonca praskne.
Bola to spomienka, ktorá zapríčinila moju reakciu.

Oči zoširoka otvorím, no vidím tmu. Z toľkej temnoty sa mi obraz mení na mihotavo preskakujúce akoby prachové častice na čiernom podklade.
Z diaľky sa začnú ozývať nejaké hlasy, ktorých zvuk sa stupňuje ubiehajúcim časom.
Nedokážem identifikovať či priradiť ich ku niekomu, koho by som mohla poznať, no môj oslabený inštinkt mi nahovára, že som v nebezpečenstve. Vraví nech utečiem, vstanem, alebo jednoducho niečo robím, no telo protestuje.
I po pomyslení že je v miestnosti tma si nahováram, že sú moje oči otvorené, nakoniec zistím že sú dokonalo prilepené a pre istotu aj zviazané textilom. Nepríjemný tlak obmotávajúci hlavu po celom obvode vysiela impulzy bolesti do celého tela.
,,Hej, princezná..." práve tieto dve slovíčka si prerazili bariéru môjho mŕtveho stavu.
Hlas nepriamo pripomínajúci skrytí nebezpečný aspekt ma sám varuje, nech sa ani neopovážim mu klamať, protestovať, alebo len predstierať, niečo čo by som nemala.
,,Hluchá, slepá, nemá... takto zostane ešte hodnú chvíľu...skús to o pár hodín, keď prášok vyprchá," zasiahol do debaty iný mužský hlas.
,,Stavím sa večer, musím ísť niečo doriešiť." opäť nijako výrazne riekol chlapík s nebezpečným podtónom. Akoby ho svet ani nezaujímal, no zároveň to všetko potreboval akútne riešiť. Jednoducho cítil potrebu vedieť aj či rastlina žijúca na opačnej strane sveta dýcha.
Než však stihol opustiť miestnosť, sa jeho kroky zastavili.
Zrazu v miestnosti ako som predpokladala nastalo napäté ticho. Na moment som si pomyslela že sa tu nachádzam osamote, ale nastala istá zmena. Obaja muži si to namierili rovno ku mne, pretože môj otupený sluch započul zvyšujúcu sa intenzitu zvuku.
Zatajila som dych a bezmocne čakala.
Neočakávane sa moje telo zosypalo, keď po mojom odhalenom ramene až po prsty prešiel lačný kontakt s inou osobou. Pocítila som niečo nadmieru zvláštne. Nijako výrazné, akoby som ešte neprišla ku svojím vlčím schopnostiam, ale dostatočne bodavý pocit donútil moju pleť prepadnúť pod zimnicu.
,,Dobré ráno princeznička." drzí úškrn sa nedal prehliadnuť aj cez moju slepotu.
Až teraz mi došiel zámer, ktorým sa nechal viesť. Docielil to čo chcel. Len sa potreboval presvedčiť, že naozaj len predstieram svoju neprítomnosť, avšak on už vedel že som dávno pri sebe a potreboval sa len pobaviť.
,,Pane, mám ju odviesť?" z opačnej strany pomaly utíchol železný ale tlmenejší hlas.
,,To zvládnem..." akoby nad tým slovne mávol rukou sále neznámy.
Pravdepodobne si potrpí na iné predstavovanie.
U nás vo svorkách si povieme mená, poprípade podáme ruky či darujeme objatie, podobne ako naši ľudský priatelia, no tento tu, asi myslí na iný druh predstavovania, ľahko cítiteľného z jeho brniacich dotykov. Sú to mierne záchvevy, avšak ja som omnoho citlivejšia na osobný kontakt než väčšina môjho druhu.
Prudko som so sebou šklbla do strany, po tom čo sa moje telo vznieslo do vzduchu a ja som pocítila tlak na chrbte a v oblasti nôh. Automaticky sa moje končatiny chceli brániť, no prichádzala akurát, tak bolesť v zápästiach, členkoch a predovšetkým v hlave.
Takmer som stratila všetku energiu a stačilo by málo a môžem sa opätovne rozlúčiť s vedomím. 

Uvedomila som si jednu podstatnú vec. Vôbec sa mi to nepáči. 
Začala som pociťovať bezbrannosť voči konaniu tejto osoby. Nedopomáhala tomu ani páska znemožňujúca videniu okolia. Pomaly ale isto som prepadávala panike, i keď som si to nechcela priznať už len z vlastnej hrdosti.
Ani moje vlčie zmysli sa neozývali. Takmer akoby som ich stratila, jednoducho onemeli. Zostali vo mne len pozostatky v podobe väčšej citlivosti vnímania správania ostatných.

Celú cestu, ak sa to dá tak nazvať, ma pravdepodobne niesol na rukách. Odhadla som to už len z jeho blízkosti a hlasného tlkotu srdca.
Na mysli mi však ostáva nálepka s nápisom, prečo ma nenechá ísť po svojich nohách? Viem predsa kráčať. Nebodaj si potrebuje niečo dokázať? Alebo sa mýlim?
Z premýšľania ma vyrušilo náhle ticho. Nepočula som ani jeho nemenný dych, či hlboký pokoj. Avšak v druhej sekunde sa moje telo ponorilo do neskrotných vĺn mäkkého materiálu vlniaceho sa navôkol môjho tela.
Moje pery sa mierne pootvorili a unikol pomedzi ne povzdych, ktorému predchádzal náraz do perín. Reakcia na nečakané.
Akonáhle som pocítila istotu že môžem spraviť pohyb, opak bol pravdou. Tupá bolesť končatín bola akoby jedom brániacim môjmu telu vstať, zdvihnúť ruku alebo len pootočiť hlavou.
Už len dýchanie som pociťovala, ako keby mi niekto vrazil dýku do hrude. Bolesť, takmer až hmotný tlak a nekonečné brnenie rozochvievajúce sa po celom tele.
Cit mi stále ostával avšak moje telo nevládalo.
A potom sa látka z očí zviezla z čela a padla niekde za hlavu.
Moje oči sa stretli s tými, ktoré by nemali vôbec existovať.