MARIETTE ||Coming Soon

Kapitola PRVÁ

Mariette

Možno nebol najlepší nápad ujsť z hradu práve v noci. Všade naokolo bola tma a v noci boli lesy okolo hradu príliš nebezpečné. Za posledné týždne sa všetky bytosti spravili inak. Nemohla som si byť istá ničím. Mohol ma zabiť pokojne aj niekto, kto je spojencom nášho kráľovstva. Bolo to nebezpečné a veľmi hlúpe. Hlavne ak zvážim, že som neprešla žiadnym oficiálnym výcvikom a mám pri sebe iba dýku. Mala som v krvi mágiu, no nikdy som sa nedostala k jej väčšiemu využitiu. Vedela som hýbať malými predmetmi, vedela som si upraviť vlasy, vedela som vytvoriť ľad či oheň, ale brániť sa som so svojou mágiou nevedela.

Musela som si dávať dobrý pozor na to, kadiaľ idem. Bola som na ceste dobrých pár hodín a moje telo už začínalo protestovať. Nespala som niečo cez tridsaťšesť hodín, čo ma iba popohnalo k tomu, aby som nevládala. Musela som sa však dostať čo najďalej. Nebude trvať dlho kým si všimnú, že som zmizla. Robila som to aj normálne. Bežne som sa vyparila na celý deň, preto sa mi práve teraz podarilo unikať tak dlho. Mala som v tom prax a ak budem mať šťastie, ešte hodnú chvíľu ma nebude nikto hľadať.

Vďaka mágii, ktorú som mala po mame, som dokázala preniesť veci priamo k sebe, takže som nemusela so sebou ťahať žiaden batoh ktorý by ma pri úteku spomaľoval aj keď som sa podstate zbalila. Dokázala som si vytvoriť priestor, ktorý bol mimo tento svet, kam som si odložila všetko potrebné na cestu. Pripravovala som sa narýchlo, no malo by tam byť všetko čo potrebujem na prežitie. Nie som veľmi náročná. Aspoň podľa mňa. Dobre... Potrpela som si na tom, aby bola moja izba zladená do bielej. Všetko som musela mať bielej farby. Nemohla som si pomôcť, no biela bola moja súčasť.

Mala som dlhé biele vlasy a svetlú pokožku. Bola som nízka, no vyššia ako mama. Nie o veľa, no bola som. Bola som štíhla a našťastie pre mňa, zdedila som po mame jej kyprú postavu. Oči som mala po otcovi. Dva zelené smaragdy, ktoré pri toľkej bielej žiarili. Nosila som tmavé veci, čo robilo ešte väčší kontrast s mojou pokožkou. Našťastie som nevyzerala hlúpo. Aspoň som si to myslela. To, že boli moji rodičia vládcovia malo aj svoje nevýhody. Nie každý mi vedel povedať pravdu priamo do očí. Teta Ruby ale áno. A to som na nej milovala. Jej občas strelené nápady ma už niekoľkokrát priviedli do problémov, no nesťažovala som si. To ona ma naučila ako sa nepozorovane vytratiť. Ako rýchlo vymyslieť vhodnú výhovorku a to najdôležitejšie, vyhýbať sa chalanom. Niektoré veci mi nanešťastie zatajila aj ona..

Nikdy som si nemyslela, že ísť sama temným lesom bude tak... Nudné. Mala by som sa báť, obzerať sa okolo seba, či ma niečo nesleduje, desiť sa každého zvuku, ktorý moje uši zachytia.. Namiesto toho som sa ale znudene snažila dostať preč. Nestretla som ani len sovu. Okolo mňa bolo počuť iba vietor, ktorý sa pohrával s listami stromov. Cítila som sa sama a celkom hlúpo. Čo ak je moja cesta zbytočná? Čo potom? Moji rodičia by si nikdy neodpustil, ak by sa mi niečo stalo. Dávali by si za vinu všetko, čo by sa mi prihodilo. A to ma celkom znepokojovalo. Dúfam, že stará mama ich nejako upokojí. Tá má vždy rozumu za všetkých.

Pri mojom hlbokom uvažovaní som si takmer ani nevšimla, že sa predo mnou nachádza hlboká priepasť. Na druhú stranu viedol lanový most, ktorý vyzeral, že sa každú chvíľu zrúti. Mala som málo času na to, aby som hľadala obchádzku celej tejto priepasti. Jediné možné riešenie bol pre mňa lanový most, ktorý už mal za sebou svoje dobré časy. Nechcelo sa mi ísť na most. Naozaj som nechcela spadnúť dole. Bola to nočná mora v reálnom živote. No musela som to podstúpiť, ak som nechcela aby ma chytili. Otec po mňa určite pošle. Viem, že sám sa v tomto čase nebude môcť dostať z hradu aby ma hľadal osobne. Tak ako zvyšok rodiny. Bola som za to rada, keďže oni by ma našli hneď.

Hrozilo však, že sa moja cesta skončí hneď teraz.

Presunula som sa k okraju lanového mosta a zhlboka sa nadýchla. To zvládnem. Nejako to už isto dokážem. Dúfam. Chytila som sa lana ktoré malo byť zrejmé zábradlie a pomaly položila nohu na hnijúcu dosku. Ozvalo sa prasknutie. Bolo po paráde. Chcela som odtiaľ ihneď odísť. Nemala som ale čas premýšľať, preto som ihneď druhou nohou pomaly šliapla na ďalšiu dosku. Uľavilo sa mi, keď som nepočula žiaden zvuk, ktorý by signalizoval pád. To by som už určite zdupkala. Ani som si neuvedomila, že zadržiavam dych, pokým som nevydýchla. Pomaly som začala klásť nohu pred nohu a pomaly sa dostávala ďalej a ďalej.

Bola som už takmer v strede mosta, keď som pod nohou pocítila prasknutie. Moja noha sa prepadla a ja som padla na most. Jedna noha mi trčala dolu cez most, kde som spravila dieru a zvyšok tela nehybne stál na celých doskách. Moje srdce sa rozbúšilo na maximum. Krv, ktorá sa mi valila telom som počula až v ušiach. Zatvorila som oči a vydýchla. Stále som kľačala na kolenách a podopierala sa rukami. Ak by som sa išla postaviť, preniesla by som váhu na miesto, kde podo mnou praskla doska. Riskovala by som pád do hlbokej priepasti. Na druhej strane som tu ale nemohla ostať naveky. Musela som sa rozhodnúť rýchlo. Naozaj rýchlo.

A tak sa stalo. Veľmi rýchlo som sa odrazila rukami a chytila lana. Vytiahla som sa na nohy a keď som cítila, že podo mnou praská ďalšia doska, rozhodla som sa pre útek. Nohy sa samé od seba pustili do behu. Mojou prioritou sa stala druhá strana mostu. Bola som hlúpa, keď som si myslela, že to ten most zvládne. Moja prvá doska, ktorú som na moste prerazila spustila demoláciu zvyšku mosta.

Most sa za mnou rútil. A to poriadne rýchlo.

Praskal a pri mojom behu sa začal nakláňať z jednej strany na druhú. Už som nebola ďaleko od kraja, keď most náhle začal padať dole. Zvuk praskajúceho lana sa mi ešte stále ozýval v ušiach. Posledných pár metrov som prebehla naozaj rýchlo. Cítila som, ako sa podo mnou most stráca. Z celej sily som sa odrazila a vďaka Amire dopadla na pevnú zem. Ležala som na chrbte a podopierala sa lakťami. Pozerala som na prázdne miesto, kde ešte pred malou chvíľou visel most. Ani som si nepamätala, ako som to všetko vlastne dokázala. Žila som a bola na druhej strane. Celá.

Mohla som sa zabiť. Mohla som zlyhať už na začiatku cesty. Mohla som byť mŕtva. Povzdychla som si a ľahla si na zem. Aspoň som si ušetrila niekoľko hodín cesty naokolo. Možno aj deň. Preto som si teraz dovolila malú chvíľku na oddych. Alebo skôr spamätanie sa zo šoku, ktorý som zažila. Mala som strach. Na tom moste som mala prvýkrát za túto cestu strach o svoj život. Tu som sa nemala ako brániť, no ak by ma niekto napadol.... Musela som sa vedieť brániť. Niekto ma to musel naučiť.