Naničhodník

87.

87.kapitola

Oblial ma studený pot a strach ma sužoval až do morku kostí, keď mňa a Zacka začalo deliť len pár chabých centimetrov. Srdce som cítila až kdesi v hrdle a mala som chuť utiecť. Pohľad do jeho tváre mi opätovne privodil všetky spomienky na tú noc, keď ma udrel. Bála som sa. Bála som sa jeho. Celého sveta. Všetkých.

„Princeznička zostala bez svojho princa...zlomilo ti to srdiečko?" prstami mi obkreslil kontúry tváre.

„Pretože to môžem napraviť." priblížil sa až natoľko, že stačil jeden nepatrný pohyb, ktorý by spojil naše pery.

„Ešte jeden dotyk a ja napravím tebe ksicht," vytrhla som sa mu zo zovretia a podišla k Rii, „Prečo? Načo bolo toto všetko dobré?"

„Pretože Daniel je môj. Mal byť so mnou, len ty si prišla a všetko pokazila."

„Tak potom prečo on a..... Paola?" nechápala som.

„Nie som jediná, ktorá ťa nemôže vystáť. Prišla si si sem s tým nevinným ksichtíkom a povesťou deviantky a kam si sa hneď dostala? Hneď v prvé dni si upútala Danielovu pozornosť. Vieš ako dlho som sa o to snažila ja?! Vieš?! Celé dlhé tri roky a keby sa s ním nevyspím, tak by som mu nestála ani za pohľad. Ty si ani nevieš predstaviť aké šťastie máš, teda pardon mala si. Vieš koľko dievčat ťa znenávidelo? Všetky. Odíď alebo sa schovávaj za Meyerov chrbát."

„Nespoznávam ťa. Poznám ťa celý život ale toto nie si ty. Stala sa z teba len obyčajná mrcha."

Zvrtla som sa na päte s tým, že odtiaľto, čo najskôr vypadnem. Pretože ak budem ešte pár minút dýchať ten istý vzduch s týmito tak sa sa asi zadusím.

„A Daniel je dobre naivný...ale to bol v podstate vždy. Naivný hlupáčik ako rýchlo uveril tomu, že bude mať dieťa a pritom sa s jedným deckom riešil celý čas. Vieš, Olivia si oproti nemu len decko. Po chvíli by ho to aj tak omrzelo."

Ešte väčšmi som pridala do kroku. Adrenalín mi prúdil celým telom a ak by som sa vrátila asi by som jej vyškriabala oči. Vyšla som von a konečne sa zhlboka nadýchla. Moje kroky hneď smerovali do riaditeľne,  pretože už som nemohla ani minútu zdieľať ten istý pozemok s takýmito ľuďmi.

Chodby boli už mŕtvolne prázdne,  keďže dávno odzvonilo na prvú hodinu. Nič len hrobové ticho, ktoré vyplňovalo celý priestor. Už som bola takmer v cieli, keď som začula niečie hlasy. Veľa hlasov.
Naničhodníci a riaditeľ?!
Čo to má dopekla znamenať?

„Aa slečna Olivia, aká náhoda, práve sme sa chystali za vami, no keď už ste tu, tak ma prosím nasledujte do mojej kancelárie." vyhŕkol riaditeľ veselo a rukou mi naznačil, že ho mám nasledovať.

Všetkých som ich preskenovala zmäteným pohľadom a nasledovala ho. Max sa na mňa previnilo usmial? Alebo som mala len halucinácie?

Vo vnútri som si sadla na jedno z kožených kresiel pred mohutným dreveným stolom, za ktorý si vzápätí sadol sám riaditeľ. Zložil si okuliare a unaveno si pretrel oči.

„No kde začať..viete, že ste na našej škole jedným z tých problémových článkov? Určite áno. Zľahka ste sa vyrovnali Carterovi aj Meyerovi a tým ostatným v tej ich skupine či čo a to ste tu len necelý rok." odkašľal si.

„Počkajte..nechápem kam tým celým mierite?"

„Olivia, nechajte ma dorozprávať a dozviete sa."

„Fajn, počúvam." prekrížila som si ruky na prsiach a zviezla sa hlbšie do kresla.

„Tento nápad som zvažoval už dlhšie, no keď mi to dnes predostrel sám Meyer....i keď je divné, že práve on mi také niečo navrhol, pritom by som ich tam najradšej poslal všetkých...no aj tak som to nakoniec schválil."

„Schválil čo?"

„Olivia, budete poslaná do výchovno-nápravnej školy."

„Čo? Prosím? Môžete to ešte raz zopakovať?"

„Vojenská akadémia...znie to lepšie?"

„Kto? Max? Tomu neverím. Pekný pokus o vtip ale na toto ja neskončím." vstala som a pobrala sa na odchod.

„Toto je váš posledný deň na tejto škole. Treba si zobrať všetky osobné veci a predať kľúče na vrátnici!" zakričal za mnou.

Rozhorčene som vyšla s cieľom hneď vyhľadať Meyera. Ako mi to len mohol urobiť? Myslela som, že sme aspoň ako takí kamaráti, no on sa ma chcel zbaviť? Hej, veď jasné. Kto by chcel na krku decko. Už to všetko dávalo dokonalý zmysel.

„Jack? Stoj na chvíľku."

„Mh? Chceš sex?" spýtal sa s úškrnom na tvári.

„Veľmi vtipné. Kde je Meyer?"

„Pri skrinkách obklopený svojim fanklubom," odvetil otrávene.

Schody som zišla asi najrýchlejšie v živote a v dave poväčšine svojich spolužiačok sa snažila nájsť Maxa. Trvalo to len pár sekúnd, keďže jeho tmavá sprostá hlava je takmer neprehliadnuteľná. S veľkým sebazaprením som sa nakoniec predrala až k nemu.

„Meyer?!" potiahla som ho za kapucňu jeho čiernej mikiny.

„Áno?"

„V prvom rade ich pošli preč ak nechcú utrpieť ujmu na zdraví." pohľadom som ukázala na všetky dievčatá naokolo.

On len niečo zašepkal tej, čo bola najbližšie k nemu a vážne sa všetky ako zázrakom začali rozpŕchať preč.

„Čo ten.......no fanklub?"

„Prebral som Danielove miesto kapitána v hokejovom tíme."

„To si neurobil." so zatajeným dychom som nemohla uveriť vlastným ušiam.

„Bol by som to buď ja alebo Zack..myslím, teda viem, že som lepšia voľba." žmurkol.

„M-E-Y-E-R! Sústreď sa!" vtedy moja ruka pristála na jeho tvári.

„Viac rozkošnejšia už byť nemôžeš." uchechtol sa.

„Myslím, že ti ten tvoj fanklub vymletých hláv vstúpol do tej tvojej," skonštatovala som.

„Asi na tom niečo bude." zamyslel sa.

„Prečo si ma sakra poslal preč?!" vyštekla som.

„Ver mi, je to to najlepšie, čo som pre teba mohol urobiť."

„Už si sa načisto zbláznil?! Prečo práve mňa a prečo práve na také strašné miesto?!"

„Uvidíš, ešte mi raz budeš ďakovať." objal ma a pobral sa svojou cestou.
Nechal ma tam, stáť samú a zmätenú. Už som naozaj ničomu nechápala. Celý môj život je jeden nevydarený vtip.

___________________

Ahojte💙

Po takmer mesiaci som späť. V prvom rade sa chcem ospravedlniť a zároveň poďakovať za vašu trpezlivosť. Naozaj som teraz nemala najlepšie obdobie a ešte stále mi je dosť nanič, no som aj smutná z toho, že vás nechávam tak dlho čakať... momentálne som mala čas a celkom aj chuť niečo napísať keďže ležím celý deň v posteli s teplotou. Skvelé prázdniny fakt, dúfam, že vy ich užívate lepšie💙