Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
76.kapitola
Po tejto dosť dlhej chvíli, ktorú sme strávili osamote, sme sa konečne rozhodli vrátiť za ostatnými. Celkom som sa spočiatku bála ich reakcie, keď uvidia ten monokel na mojej tvári, no hneď medzi dverami zo mňa všetky pochybnosti opadli. A presne ako som si myslela, nemali žiadne zbytočné otázky, i keď v ich tvárach sa zmietalo prekvapenie a jasná zvedavosť, no Daniel im pohľadom naznačil, že to majú aspoň nateraz nechať tak.
Potom som len zazrela Riinu tvár, ktorá dosť zreteľne naznačovala 'ja som ti to hovorila'. A mala pravdu. Ako som si vôbec mohla myslieť, že sa to nedozvie? Že to pred ním dokážem utajiť? Že si to nevšimne? Ani sama som nevedela a pri tom on bol jediný, ktorý mi dokázal pomôcť. Jediný, na koho som sa mohla obrátiť. Jediný, u koho som mala úplnú istotu, že ma nezradí.
„Odprevadím ťa domov," prerušil to napäté ticho, ktoré zavládlo v miestnosti.
„Nie to je v poriadku, pôjdem s Riou."
„Neviem, či j-"
„Áno, jasné neboj Danči, dám ti na Oliviu pozor." vyskočila Ria z postele a začala v tom neporiadku naokolo hľadať naše bundy.
„Aj tak by som radšej šiel s tebou." vzdychol, pohľadom preskenoval moju tvár a ustarostene sa mi zahľadel do očí.
„Vážne, s Riou mi nič nehrozí," uistila som ho.
„Tak fajn, ale hneď ako prídeš domov mi zavolaj alebo napíš, dobre?" jemne sa usmial a opatrne vzal moju tvár do dlaní.
Prikývla som, na čo mi následne vlepil nežný bozk na čelo. Taký pri ktorom sa celé moje telo mierne zachvelo akoby vo mne odrazu vypukla vojna pocitov. Na jednej strane som bola nesmierne rada a chcela som viac než len chabý bozk na čelo, no na druhej som vedela, že by to nebolo správne. A tak som len prekusla nutkanie hodiť sa mu okolo krku a vybozkávať ten jeho dokonalý ksicht.
Obliekol mi bundu a okolo krku mi začal pomaly obmotávať môj čierny pletený šál pričom zo mňa ani na sekundu nespustil oči. Cítila som sa ako malé neschopné decko, no zároveň som chcela aby to urobil znova a znova.
Za ruku ma odprevadil až von, kde za bránou už netrpezlivo čakala Ria. Ani jeden z nás sa nemal k tomu aby pustil ruku toho druhého. Chcela som ho držať už naveky pretože aspoň na chvíľu som sa cítila bezpečne.
„Čakám na tú správu, ak zabudneš očakávaj moju návštevu oknom." mierne nadvihol kútiky úst a ja som sa z toho úsmevu takmer roztopila. So zaujatím som ho pozorovala, keď zo mňa nečakane vyletela otázka, na ktorú som už dlhšie myslela.
„Prečo?"
„Čo prečo?" nechápal.
„Prečo to všetko pre mňa robíš?" vypustila som a mohla jasne vidieť ako sa v jeho tvári črtalo zmätenie.
„Záleží mi na tebe....viac než si vôbec myslíš."
Objal ma a s týmito slovami za stratil za dverami domu. Nechal ma tam samú, zmätenú a s hlavou plnou otázok, na ktoré zrejme nikdy nedostanem odpoveď.
Všetci nosíme v sebe tie veci, ktoré nikto iný nevidí. Držia nás na dne ako kotvy...topia nás v mori. Mám tajomstvo, je na špičke môjho jazyka, je vzadu v mojich pľúcach. Viem niečo, čo ty nikdy vedieť nebudeš.
