Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
72.kapitola
„Si si istá, že to naozaj nie je vidno?" spýtala som sa Rii asi po desiaty krát, keď sme už konečne stáli pred dverami Danielovho domu.
Chcela som si byť úplne istá, nemohla som dopustiť aby si toho nedajbože všimol. Takže som sa to snažila nejak zakryť vrstvou mejkapu a myslím, že vzhľadom k mojim zručnostiam sa mi to aj celkom podarilo.
„Áno, ale aj tak som toho názoru, že by si mu to mala povedať." prebodla ma uhrančivým pohľadom.
„Ria prestaň, ak mu to povieš tak-"
„Ak povie čo?" dvere sa odrazu rozleteli a v nich stál vysmiaty Daniel.
„Že už sme sa nemohli dočkať dnešného večera," zahovorila Ria, pričom som jej venovala ďakovný pohľad.
„Tak teda smelo dnu slečny." široko sa usmial a pustil nás dovnútra.
Z obývačky sa ozývalo nespočetne veľa hlasov, ktoré sa zlievali do ohlučujúcej vravy.
„Celkom dosť veľa ľudí, nie?" spýtala som sa zmätene.
„Ani nie, len naničhodníci." uškrnul sa a dlaňou na mojom chrbte ma popohnal vpred.
Vošli sme dnu a mne sa naskytol pohľad na celkom nevídanú situáciu. Boli tu všetci. Ashton, Cody, Jack, Nathan a ten s ktorým som tancovala na plese, ale stále nevedela jeho meno. Vskutku vtipné.
Niektorí sedeli, iní sa váľali po zemi len v tričkách s rôznymi kreslenými motívmi a tonou pukanocov v rukách. Všetci zdvihli hlavy a pozreli našim smerom. Vzájomne sme sa s každým pozdravili a Ria sa už natešene rozbehla aby si sadla medzi nich.
Úprimne som jej závidela to nadšenie, ktorým priam až prekypovala. Ja som stále myslela na udalosť spred hodiny a musela sa silene usmievať a pretvarovať. Naozaj som nevedela povedať, koľko si tú veselú masku dokážem udržať. Zrejme nie dlho.
~~~~
Všetci boli úpenlivo zažraní do pozerania nejakého trápneho hororu. A presne ako som si aj myslela. Absolútne som sa nedokázala uvoľniť ani sa zabávať. Dokonca som sa vôbec nebála. Nedokázala som si užiť silu prítomného okamihu. Inak by som bola z tohto večera unesená, no nie za týchto okolností. V myšlienkach som sa stále vracala k tomu, čo mi Zack povedal, urobil a čo mi v blízkej dobe ešte možno urobí.
Pochytila ma mierna úzkosť, takže som nutne potrebovala odtiaľto aspoň na pár minút vypadnúť. Opatrne som sa predrala pomedzi všetkých, čo ležali na bielom huňatom koberci, ktorý len tak mimochodom už bielym dlho nezostane, len aby som im náhodou nespôsobila ujmu na zdraví.
Zamrmlala som niečo v tom zmysle, že si potrebujem odskočiť a už ma nebolo. Vbehla som do kúpeľne, kde sa mi konečne aspoň čiastočne uľavilo. V zrkadle som skontrolovala svoju fasádu a zostala viac než zhrozená. Pod okom sa mi totižto stihla urobiť nepekná podliatina, ktorá bola vidieť. Hlavou mi prebeslo len to, ako sa odtiaľto, čo najrýchlejšie dostať. Otočila som sa na odchod, no v tom som takmer zinfarktovala, keď som uvidela Daniela, ako stojí opretý medzi dvermi.
