Opak Pravdy : Tajomstvo

Zjavenie

Nina

Zobudila som sa na príšerne silnú arómu vonnej tyčinky, bolo ich okolo mňa asi stovky a všetky boli zapálené a vychádzal z nich dym. Ležala som vo veľkej a pohodlnej sedačke a oproti mne som uvidela Ampóliu ako popíjala červené víno. Ihneď som vystrelila a vzala si kríž, ktorý som nosila vždy vo vačku, pretože som moc bojazlivá a na nadprirodzené bytosti a démonov verím. Ampólia na mňa civela a vyzerala tak, že o chvíľu vybuchne od smiechu.

,,Čo to robíš? Hráš sa na Ježiša?"

,,Nie odháňam ťa predsa od seba. Ja viem čo si. Upír!"

,,Asi si sa pomiatla" uprene a prívetivo sa na mňa pozerala. ,,Upíri neexistujú. Pravda, mám rada s nimi filmy a knihy, ale v skutočnosti je to všetko vymyslené. Mala by si si dať víno to ti hádam pomôže." Pristúpila ku mne zatiaľ, čo ja som sa triasla ako strachoput. Vytrhla mi krížik z ruky a oblízala ho s jazykom. ,,Vidíš? Keby som upír myslím si, že sa k tebe kvôli tomu ani nepriblížim a ani by ma nebolo vidieť v zrkadle a nemohla by som chodiť na slnko. Aj ty si príliš ľahký terč, dávaš svoj strach najavo a to je zlé. Ľudia sú útočné tvory, ak uvidia tvoju slabosť zaútočia a zničia ťa zvnútra. Vari si sito už neprežila, šikanu? Ja viem čo to je, neboj sa."

,,Ako o tom vieš, že ma šikanovali? A... prečo som omdlela? A tie oči... veď tebe sa zmenili oči!"

,,Šikanovaný človek spozná šikanovaného človeka. Omdlela si od strachu. A je prirodzené, že sa oči menia, keď som šťastná sú šťastné aj oni, keď sa smejem smejú sa aj oni, keď plačem tečú z nich slzy. Podľa každej nálady sa naše oči menia. Vtedy, keď si odpadla som bola zarazená."

Vrátila mi krížik do ruky a ja som si ho vložila do vrecka. Dala som si víno, ktoré mi ponúkla. Vypila som ho všetok naraz, skoro som z toho zvracala a Ampólia sa smiala. Nikdy som nič takého hnusného nepila.

,,Sme tu teraz sami. Máš rada vonné tyčinky? Ja ich milujem."

,,Sú v poriadku..." nevedela som s ňou moc dobre komunikovať všetko je akési zvláštne.

Prisadla si vedľa mňa na sedačku a znova mi naliala víno a povedala mi, že sa to má piť pomaly.

,,Priťahujú ťa dievčatá?" opýtala sa a hladila mi vlasy.

,,Nie..." v strese som odpovedala.

,,A teraz?" vyzliekla sa a videla som celé jej nahé, krásne telo.

Ihneď som sa otočila a neobzerala som si ju, ,,čo to robíš? Obleč sa."

,,Čo keď nechcem?" dotkla sa môjho kolena a prešla hebkou dlaňou až po stehno a škrabkala mi ho. Ja som sa začínala cítiť divne, nebolo to od vzrušenia, ale od niečoho iného akoby som mala znova odpadnúť ako keby sa mi znova začínala točiť hlava. Ale nič také sa nestalo. Potom som si uvedomila, že za ten čas, čo som tu bola som asi vypila tri poháre vína a ja som sa musela pripiť. Ampólia mi chcela naliať ďalšieho, ale ja som odmietla. A zasmiala som sa na tom aj keď neviem prečo. Bol toto jej cieľ? Chcela ma opiť a zviesť? Čo? Zviesť? To akože vážne chce so mnou niečo mať?

,,Keď už nechceš víno tak dobre, nepotrebujeme ho." Vzala si celú sklenenú fľašu, kde bolo ešte trocha vína a šmarila ho o stenu. Fľaša sa roztrieštila a víno stieklo po stene a zanechalo po sebe nepekné fľaky.

,,To si prečo spravila?"

,,Nechcela si ho už tak som ho zahodila" a neprestávala ma hypnotizovať pohľadom. V jej očiach sa črtala obrovská túžba po mne a ja som tomu stále nerozumela. Je naozaj pekná, ale neviem, či by som mohla mať niečo s babou. Nato som nikdy ani nemyslela. Druhou rukou mi vliezla pod tričko a schytila mi prsník cez podprsenku. Zachvela som sa. Neviem ako, ale po pár minútach som už aj ja bola nahá, oddala som sa jej. Vtisla mi jemný bozk na pery a rukami ma obchytkávala po celom tele. Jej jazyk sa preplietal s mojím, bolo to úžasné. Túžila po mne, priahla po mne, bola by zabila pre mňa. Všetko bolo také úžasné dokonalé a príjemné, vedela sa veľmi dobre bozkávať. ,,Otvor oči" ozval sa hlas v mojej hlave. A ja som to bez váhania urobila. Vyvalila som ich asi najviac, čo som dokázala, ale stále som sa neprestávala bozkávať aj keď mi to už bolo nepríjemné. Môj strach a panika sa opäť napumpovali. Ale omnoho rýchlejšie ako kedysi. Neboli sme v tomto dome sami. Za nami sa ocitlo čosi čudné. Keď mi to zovrelo nohy spanikárila som. V zmätku som sotila Ampóliu do stolu, kde si udrela hlavu. Začala som kopať nohami, aby som to od seba odohnala, aby mi to prestalo zvierať nohy, príšerne to bolelo. Bola by som začala kričať, ale Ampólia mi zapchala tvár svojou rukou a povedala mi, aby som nekričala. Ale ani to netrvalo dlho, pretože o chvíľu mala rovnaký výraz v očiach ako ja a odstúpila. Ja som sa rýchlo postavila zo sedačky a nahá som cúvala od nej preč, keď som do niečoho nenarazila. Na sto percent som vedela, že tam ešte nie je stena a pri tom sa o niečo opieram. Podľa výrazu Ampólie bola rovnako vystrašená ako ja. Ja som sa nedokázala za seba obzrieť. Pocity a emócie, ktoré sa vo mne zjavovali boli otrasné. Bola som vystrašená, panická a hnala sa na mňa úzkosť. Sotva som vedela normálne dýchať.

Nová, už 11 kapitola. Snáď sa bude páčiť. Povedala som si, že zatiaľ, čo mám čas tak nech každý deň pridám aspoň jednu  alebo aj dve kapitoly. :) 

- Btw. veľmi ma teší, že to aspoň niekto číta.. aspoň viem, že to nepíšem pre nič za nič, ale rada by som chcela nejaké odozvy, čo sa týka názoru a podobne. Je mi jedno, či by bol aj negatívny..:) 

- Moja fotečka.. ach, aká by bola pekná, keby kamarátka nemala hento tričko s nápisom, haha :D