Weapon

Two.

Som mŕtva?

Som mŕtva.

Píp, píp, píp.

Nepríjemný zvuk mi trhal moje ušné bubienky. Bože, čo to je? Som mŕtva? Keď som mŕtva, prečo potom premýšľam a počujem ten hrozne nepríjemný zvuk? Čo sa stalo? 

Píp, píp, píp.

Nech to prestane! Chcela som otvoriť moje oči. Ale viečka som mala také ťažké, že sa to nedalo. Skúsila som to znovu. Znovu, znovu. Nič. Skúsila som pohnúť aspoň s jednou mojou končatinou. Nič. Čo sa to deje?

"Brooklyn." sladký hlások mi zašepkal do ucha. Kto to je? Mám toľko otázok a ani na jednu nie je odpoveď. Ani na jednu neviem odpoveď.

"Brooke." zase. Už viem komu patrí ten hlas. Mojej mame. Zase som sa pokúsila otvoriť moje viečka. Stále sú priveľmi ťažké.

"Brooke, no ták. Zobuď sa."  táto veta ma prinútila k tomu, aby som vynadala všetku svoju energiu na to, aby som otvorila oči. Bola som slabá, ale dokázala som to. Zreničky sa mi rozšírili keď na nich dopadlo ostré slnečné svetlo. Párkrát som zaklipkala očami a zvykla si na to. Je čas na vysvetlenie mojich otázok!

"Brooklyn, Bože ďakujem, si v poriadku?" mama sa postavila nado mňa s uplakanými očami.

"Čo sa stalo? Kde to som?" vychŕlila som na ňu otázky.

"Brooke.." pozrela sa na mňa s ľútosťou v očiach. Vysvetlite mi niekto, čo sa tu deje?

Píp, píp, píp.

Zase ten zvuk. Biele steny,nepohodlná posteľ, pípacie prístroje. Čo robím do pekla v nemocnici?!

"Mami, čo sa stalo? Prečo som v nemocnici?" teraz si už poprosím odpovede.

"Zlatíčko, zrazilo ťa auto. Ale nie je to veľmi vážne. Máš zlomenú ruku a jedno rebro a tiež si sa buchla do hlavy ale nemá to žiadne následky. Budeš v poriadku." slzy jej stekali po tvári.

To všetko vysvetľuje. Pomrvila som sa na posteli ale v zápätí som to ľutovala, pretože do môjho hrudníku  vytreštila neuveriteľná bolesť. "Au." skrivila som tvár do divnej grimasy.

"Pomaly zlatíčko. Dávaj pozor." upozornila ma mama a upravila mi vankúš pod hlavou.

Ešte raz som si prezrela nemocničnú izbu a až teraz si všimla chlapca sediaceho na stoličke v kúte. Mal čierne gate, čiernu mikinu s kapucňou na hlave aj koženú bundu. Niekto zomrel? Pozeral sa do zeme, ale o niekoľko sekúnd si vybral mobil z vrecka, pozrel sa na displej, ale hneď ho strčil naspäť. Zase upriamil zrak na zem takže som mu nevidela do tváre.

"Mami," vydýchla som. "kto je to?" hlavou som kývla smerom ku chlapcovi. Mama sa na neho na chvíľu pozrela a potom sa otočila ku mne. Zase tá ľútosť v očiach.

"Ehm.." odmlčala sa. "to je chlapec ktorý ťa zrazil." povedala.

Vypleštila som oči a zase sa na neho pozrela. Nevyzeral, akoby mu to bolo ľúto. Ani sa na mňa nepozrel.

"Volá sa Justin. Justin Bieber" nervózne sa usmiala. "Ehm.. pôjdem si po kávu. Trochu vás tu nechám samých." prikývla som a ona už zatvárala dvere. Ešte sa na mňa stihla usmiať.

Nastalo nepríjemné ticho.

"Som Brooke." zašepkala som. Svoj pohľad som uprela na neho.

"Viem." zachrapčal. Znelo to, akoby bol naštvaný. Nič mi na to nepovie? Žiadne prepáč Brooklyn, bola to moja chyba alebo mrzí ma, že som ti toto spravil? Len viem?

"Prečo si tu?" spýtala som sa. Bol ticho. Vidím, že s týmto chlapcom to nebude ľahké. Stále ticho. Začínala som byť naštvaná.

"Veď sa na mňa aspoň pozri!" zakričala som no zase moje rebrá napadla tá bolesť. Zakňučala som ale stále som do neho robila diery. Pomaly zdvihol hlavu. Všimla som si, že na čele má dva stehy. Asi z tej havárie. Nie, určite z tej havárie. Potom som uvidela dve krásne orieškovo- hnedé oči. Páni. Bol krásny. Bože, Brooklyn! Prestaň sa tu nad ním rozplývať! Veď ti ublížil!

"Odpovieš mi konečne?" stále som bola naštvaná. Jeho oči zrazu nabrali odtieň čiernej. Mám sa báť?

"Takže ty nevieš prečo som tu?" pomaly zvyšoval hlas. Dobre, vidím že sme naštvaný obidvaja.

"Neviem či si si to všimol, ale ja som sa teraz zobudila!" vykríkla som.

"Tak ja ti poviem prečo som tu.." postavil sa zo stoličky tak, že sa prevrátila. Škubla som so sebou."ale prve môžem jednu otázku?" opýtal sa a naklonil hlavu doprava. Prikývla som. "Čo si kurva robila na tej prekliatej ceste? Keby som nezabrzdil, mohla si byť mŕtva a ja v chládku. Ďakuj Bohu, že sudca ma z toho vytiahol, pretože za to, že ty si žúrovala na hlavnej ceste a ja som ťa zrazil, som mal sedieť v base šesť mesiacov!" zakričal. Až teraz som si všimla, že stál tesne pri mojej posteli. Áno, mám sa báť. "Tak čo si robila do riti na tej ceste?! Zabil by som ťa, keby si mi ukradla polrok z môjho života, suka." hnev sršal s každej časti jeho tela. Naprázdno som preglgla.

Jedno sprosté namyslené egoistické decko!