Weapon

One.

"Slečna Carter nám príde vypočítať tento príklad." učiteľ Johnsson na mňa žmurkol a následne ukázal rukou na tabuľu. To žmurknutie by si mohol odpustiť. Bože, fuj! Na mňa práve žmurkol 50 ročný dedo. 

Postavila som sa z môjho miesta a  pomaly sa blížila k tabuli. Táto veta znie ako v horore. Vypočítala som príklad a s úškrnom sa vrátila na svoje miesto.

"Ako to, že ty vieš matiku?" spýtala sa ma Evelyn, moja najlepšia kamarátka.

"Šiesty zmysel?"  zdvihla som obočie a pozrela sa na ňu.

"Nie." odpovedala mi a začala niečo zapisovať do zošita.

"Tak som proste úžasná." zašepkala som jej do ucha a spolu sme sa zasmiali.

Zazvonilo.

Konečne. S Evelyn som vybehla z triedy a smerovali sme k našim skrinkám. Toto bola posledná hodina takže ideme domov.

"Ideš so mnou?" opýtala sa ma Evelyn keď sme kráčali na parkovisku k jej aute.

"Hej." usmiala som sa a nasadla. Pripásala som sa a počkala na Ev.

~*~

"Som doma!." zakričala som, keď som otvorila dvere a vošla dovnútra.

"Počujem!" vo dverách od obývačky sa objavil môj úžasný brat ktorého najviac milujem. Vidíte tú iróniu?

"Čau, Mike. Kde je mama?" hodila som tašku do kúta a odišla do kuchyne. Naliala som si do pohára džús a následne sa napila.

"Išla do práce." prišiel ku mne a zobral mi môj džús.

"Hej ty debil! To je moje!" zakričala som na neho, ale on už išiel hore po schodoch.

"Ďakujem, milujem ťa Brooklyn." a zavrel dvere od svojej izby.Odfrkla som si a aj ja som zaliezla do svojej izby. Do uší som si dala slúchadka a hodila sa na posteľ.

~*~

"Brooklyn!" počula som ako na mňa niekto zakričal. Bože, koľko je hodín?

"Brooke!" zase. Otvorila som jedno oko, potom druhé. Bola som vo svojej izbe v oblečení, čo som mala včera. Asi som zaspala.

"Brooklyn, ak do minúty nevstaneš z tej postele, zhodím ťa z nej!" mama so mnou začala triasť. Veď už som hore!

"Koľko je hodín?" opýtala som sa a pozrela na moju matku, ktorá stála netrpezlivo pri mojej posteli.

"Za desať minút ti začína škola. Pohni, lebo pôjdeš pešo." povedala s kľudom v hlase a odpochodovala preč z mojej izby. Rýchlo som sa postavila a vyhadzovala všetko zo skrine. Čo si mám obliecť?

Nasmerovala som si to do kúpeľne. Určite to do minúty nestihnem. Minimálne tak do dvadsiatich minút. Dala som si ľahký make-up a špirálu na mihalnice. Vrátila som sa do izby a obliekla na seba prvé čo som uvidela. Dneska nie je čas na novú módu.

"Ježiši Kriste, Brooklyn! Pohni si!" aspoň viem po kom mám tú nedočkavosť.

"Veď už idem!" nahádzala som si do mojej kabely potrebné veci a ešte raz sa obzrela v zrkadle. Môže byť. Vybehla som von z izby a utekala som dole po schodoch. Na poslednom som sa skoro natiahla ale teraz to mám tak akurát na háku. Obula som si svoje čierne obyčajné tramky a utekala do auta. Prvú hodinu už aj tak nestihnem.

"Konečne! Nabudúce ideš pešo." povedala mama a naštartovala auto. Novú červenú Máriu. No čo, v našej rodine majú všetky autá mená.

"Rozkaz šéfe." zasalutovala som a pripútala sa. Od nás do školy je to asi 15 minút cesty, takže prvá hodina je fuč.