Mr. Alpha

Pätnásta

,,A vlastne je tu ešte Kate. Tá je jediná normálna. Hovorí sa, že je zo svorky The Royal Pack. Nikto ale nevie, prečo odtiaľ ušla. Vraj..."

,,Počkaj, čo si povedal?" prekvapene poviem. Neverím vlastným ušiam.

,,Že Kate je normálna?"

,,Nie. Že ušla z The Royal Pack. Tam som bola aj ja."

,,To žartuješ?!" vyvalí na mňa Logan oči.

,,S čím ako?" nechápem.

,,Tvoja spriaznená duša je alfa najobávanejšej svorky v južnej Kanade!" čože?

Tak ja mám vážne šťastie. Pred pár dňami som bola obyčajná stredoškoláčka a teraz mám svoju spriaznenú dušu, alfu, a vraj z najobávanejšej svorky v južnej Kanade, ako mi Logan už stihol povedať.

Chcem sa zobudiť z tohto sna. Alebo nočnej mory?

,,Najobávanejšej? Prečo?" spýtam sa, ale neviem, či to chcem naozaj vedieť.

,,No... Hovorí sa, že starý Alfa -Danielov otec- zabíjal členov ostatných svoriek, vraj aby mal moc a stal sa Alfou najmocnejšej svorky. To sa však nestalo a svorka si iba pripísala hovorený titul najobávaješej, alebo najkrvavejšej svorky. No a toto som ti chcel dopovedať o Kate, že odtiaľ ušla vraj preto, lebo to už nezvládala. Jej spriaznená duša bol totiž sám Alfa. No tak ušla a Alfa to bez nej ďalej nezvládal. Vraj sa odsťahoval niekde veľmi, veľmi ďaleko. A takto sa stal Alfou Daniel. Mal len osemnásť, keď sa to stalo. Odvtedy prešlo už deväť rokov. To je celý príbeh." dohovorí a vydýchne si. Toto som fakt nečekala. Najkrvavejšia? Toto nie je sen, je to nočná mora. A podľa toho ešte čo mi Logan teraz povedal, som vydedukovala že Kate mala podobný osud ako ja. Tiež to tam nezvládala a ani jej to nezazlievam. Budem sa s ňou musieť porozprávať, predsalen vyzerala byť v pohode, nie ako tie ostatné nechutné a slizké gorily. A Daniel má teraz dvadsaťsedem, a vyzerá tak na osemnásť. Budem sa tváriť, že ten desaťročný rozdiel medzi nami neexistuje.

Momentálne ho potrebujem. Potrebujem Daniela viac ako hocikoho, alebo hocičo iné. Potrebujem, aby ma našiel, aby ma vzal do náručia a povedal mi, že všetko bude v poriadku. Potrebujem jeho...

Z filozofovania ma prebudí buchnutie. A potom ďalšie. A ďalšie. Prichádza to z hora.

,,Čo sa to deje?!" skríknem, ale Logan akoby bol zhypnotizovaný, vôbec ma nevnímal a díval sa iba na strop.

Buch buch.

,,Logan!" skríknem naňho, ale on nič. Nechápem, čo s ním je. Či má nejaký šok alebo niečo.

Naberiem všetky sily a z plných pľúc zakričím. ,,LOGAN!" pozrie sa na mňa ako keby mi hrabalo. A potom sa pousmeje.

Buch.

,,Časť vlka máš predsa len v sebe. Nezaprie sa to." žmurkne a potom sa začne obzerať okolo seba. Asi tiež zaregistroval, že sa niečo hore deje.

Buch. Buch.

,,Logan, čo sa to deje?" spýtam sa ho znova, tentoraz dúfam že nie je v nejakom tranze.

,,Ja neviem. Vážne netuším." zneistiem.

Začnem sebou trhať ako zmyslov zbavená. Železné okovy sa mi zabárajú hlbšie a hlbšie do mäsa a zanechávajú za sebou krvavé fľaky. Nevnímam bolesť. To je to posledné, na čo sa teraz sústredím. Cítim prítomnosť Daniela. Je tu. Prišiel.

Začnú zo mňa vychádzať zvuky ako z nejakého netvora s besnotou. Vrčím, slintám, trhám so sebou, kričím a neviem čo ešte.

Buchot sa stále stupňuje. Dokonca je počuť aj nejaké chabé výkriky o život. Ich posledné slová...

Zrazu započujem kroky na schodoch. Zrejme vedú sem, do podzemia. Tých krokov je veľa. Odhadujem to tak na pätnásť ľudí. Zrazu sa ozve výstrel a ja stuhnem. Prestanem sa metať a celé telo akoby mi ochablo. Moju myseľ razom naplnil iba smútok. Šťastie, zlosť, agresivita a iné pocity sa úplne vyplavili. Ostala som len ja, a moja myseľ pohltená smútkom. Ľahla som si na studenú zem a dívala sa do blba. Nevnímala som výkriky Logana, ktorý sa ma snažil nejak zobudiť z tranzu, nevnímala som otváranie železných dverí na našej cele, nevnímala som odopínanie mojich železných okov, nevnímala som, ako ma niekto zobral na ruky, nevnímala som, ako ma niekto vyniesol von, nevnímala som, že konečne vidím denné svetlo, ktoré ma príjemne hladilo po pokožke, nevnímala som rozhovory druhých, aj keď boli veľmi hlasné a veľmi zreteľné, nevnímala som, keď sa mi niekto prihováral, nevnímala som, ako ma ten niekto niesol cez les až do zámku, ktorý som tak nenávidela a považovala som ho za klietku už hneď v prvý deň, nevnímala som, ako ma berú na ošetrovňu, nevnímala som, ako sa sestrička zo mňa pokúšala dostať jednu súvislú vetu a nevnímala som, keď mi ošetrovala zápästia aj keď to veľmi štípalo.

Vnímala som len to, že moja spriaznená duša tu už so mnou možno ďalej nebude.

Mesiac.  MESIAC! Som nevydala časť. Neviem, čo sa so mnou stalo, ale dúfam, že sa polepším. (Hehe)

Ako sa vám (ne)páčila dnešná časť? Čo si myslíte o tom výstrele?.... Umrie? Neumrie?

Pá, Ľúbim vás jak patyľove ponožky. ♥♥♥