Desiata

2.9K 221 16
                                    

Momentálne sedím za vrchom stola a spokojne prežúvam. Jack prehovorí.

,,Tak, kedy bude svadba?" začnem sa dusiť.

,,Nič ti nie je?" starostlivo sa spýta Dan a nahne sa ku mne. Ja sa rýchlo napijem vody, ktorú mám vedľa taniera.

,,P-pohode." vykokcem zo seba nakoniec. Pohľad sa mi stretne s tým Jackovým. On asi čaká na odpoveď, že?

,,No, ehm..." Jack ma prepaľuje pohľadom. Je to tak nepríjemné! Nemôže mi teraz Dan pomôcť? Nie vtedy, keď to potrebujem najmenej. ,,Ešte sme nad tým nepremýšľali. Myslím, že to má čas." dokončím vetu. Pár ľudí na mňa upriami zrak, ale inak ďalej spokojne prežúvajú. Inak, oni toho zjedia strašne veľa! Jack sa zaškľabí a počastuje ma pobaveným pohľadom.

,,Myslíš? Mali by ste začať s prípravami." odpije si zo svojho vína. Takže alkoholik? Super!

,,Jack, nestraraj sa do toho. Ty sa ženiť nejdeš." prehovorí Dan cez zaťaté zuby. No konečne k tomu niečo povedal. Prvý krát sa rozprávam aj s niekým iným ako s Izzy a už to naberá zlé obrátky.

,,Dobre, šak čo som povedal? Iba sa mi zdá, že Tori sa do toho akosi nemá." Jack sa usmeje a oprie sa dozadu o stoličku. Sarkazmus v jeho hlase je jasne cítiť.

Daniel sa celý napne. Nedá sa to prehliadnuť. Čo mám k sakru robiť, aby po Jackovi nevyštartoval?

,,To nie je tvoja vec! Svadba bude vtedy, keď na to budeme pripravení. Obaja." prehovorí naštvane Dan a dá veľký dôraz na slovo obaja.

,,Nie je to moja vec? Som snáď členom tejto posrarej svorky, nie?! Týka sa ma to!" zvýši hlas Jack. Toto sa mi vážne prestáva páčiť. Dan zatne sánku a už už ide vybuchúť. Musím ho upokojiť.

Spravím prvú vec, ktorá mi napadne. Chytím ho pod stolom za ruku a jemne mu ju stlačím. Daniel mi venuje prekvapený pohľad zmiešaný s trochou nadšenia. Jeho črty sa razom uvoľnia a aj sa usmeje. Potom jeho ruku pustím a vrátim sa k jedlu, čo mám pred sebou na tanieri.

Nie, nič sa nestalo a vôbec som ho predchvíľou nechytila za ruku. Bolo to nevyhnutné, situácia si to vyžadovala. Keby som to nespravila, Boh vie, ako by ich výmena názorov dopadla. Viem len to, že jeden z nich by pravdepodobne ležal na zemi minimálne so zlomenou sánkou.

A Daniel by to nebol.

K debate sa už viac nevracajú. A som za to rada.

V pokoji dojem večeru, aj keď toho do seba moc nedám. Žalúdok mám stále scvrknutý. Zato Dan a ostatní jedia aj za troch. A dokonca aj Izzy. Neverili by ste, koľko jedla sa to takého malého telíčka vojde.

Po večeri sa všetci niekde vyparia. Nakoniec tam ostameme s Danielom úplne sami. Začínam mať z toho divný pocit.

,,Tak, čo ideme dnes robiť?" preruší ticho jeho hlboký hlas. Prebehnú mnou zimomriavky.

,,Hm... Ja neviem. Čo sa tu dá robiť?" vážne neviem, čo s týmto človekom budem robiť večer, a navyše, keď budeme sami.

,,Dá sa tu robiť všetko, na čo si spomenieš. Máme tu dokonca kino, bazény, sauny, posilňovňu a tak." fúha, tak toto som nečakala. Ale už začínam chápať, prečo je to tu tak obrovské. Zrazu mi príde na um tá veža, ku ktorej som nenašla cestu.

,,Dnes som sa snažila dostať na tú vysokú vežu, ale nenašla som k nej cestu. Mohli by sme ísť tam...a viac sa spoznať?" navrhnem. Dúfam, že môj nápad hneď nezmietne zo stola. Namiesto toho sa však hrdelne zasmeje a upriami na mňa svoj pohľad.

,,Myslel som si, že ťa to tam bude ťahať. Fajn, pôjdeme tam." odsunie stoličku a zdvihne sa na nohy, ja urobím to isté.

,,Nasleduj ma." povie. Tak fajn. Veď, čo iné mi ostáva?

Keď sa blížime k veži, tesne pred ňou Dan zabočí na schodisko, ktoré vedie na nižšie poschodie. Toto schodisko je iné ako ostatné. Je omnoho menšie a neosvetľujú ho tu žiadne svetlá.

,,Veď ja nevidím ani na krok." poviem mu. On sa otočí a venuje mi malý úsmev.

,,Akosi zabúdam na to, že nemáš nadprirodzené schopnosti. My vidíme aj v tme. Daj mi ruku." povie a predstrčí predo mňa jeho dlaň. Neisto k nemu načiahnem moju ruku a on mi ju chytí. Na sekundu zavrie oči a potom ich znova otvorí. Aj viem prečo. Pri tomto nevinnom dotyku mnou prebehla elektrina, tak si neviem predstaviť, aké pocity musel zažívať on.

Vedie ma dole po schodisku. Keď ho zídeme, ideme pár metrov rovno a potom znova nasleduje schodisko, ale teraz vedie hore. Ako kráčame postupne vyššie a vyššie, začína sa tu objavovať nepatrné svetlo, ktoré ide z vonku. Za pár dní bude mesiac v splne.

Keď sa konečne dostaneme hore, vyrazí sa mi dych. Je to tu...krásne. Ten výhľad je brutálny. Na jednej strane vidieť celý areál zámku a na druhej zase celé mesto. Množstvo malých svetielok, ktoré ho osvetľujú tomu dodávajú ešte príjemnejšiu atmosféru. Na zemi je na moje prekvapenie na pohľad veľmi pohodlný gauč s množstvom farebných vankúšov. Ako stvorené na to, aby ste tu mohli tráviť celé dni. Nepriaznivé počasie by tomuto miestu tiež neprekážalo, pretože nad hlavami máme strechu.

Jednoducho úžasné.

Až po chvíli si uvedomím, že Daniel je vyvalený na gauči. Jedna ruka nedbalo prehodená cez jeho okraj. On môže robiť čokoľvek, ajtak pri tom musí vyzerať sakramensky dobre.

Či by tak vyzeral aj v truhle?

Dosť mojim vražedným myšlienkam. Rozhodnem si tiež sadnúť. K hrudi si pritisnem jeden vankúš. Na to, že je už skoro leto, je celkom chladno. Kanada.

,,Tak, kde začať?" opýtam sa a premiestnim pohľad na Daniela.

Preboha!

Tam nie je Daniel!

Leží tam čierny vlk!




Čo som sľúbila, to som aj dodržala. Som tu s novou časťooou! :) :D

Máme 1K. Neskutočné! :D

Ako sa vám páčila časť? Čo na ňu hovoríte? Dajte mi vedieť v komentároch, aj to, či by som mala niečo zmeniť alebo tak... Budem len rada. 😊

XoxoPaula

Mr. AlphaWhere stories live. Discover now