Mr. Alpha

Druhá

,,To sa ešte uvidí." zamrmle, ale ja to ajtak počujem. Ako si toto ten bastard dovoľuje povedať?!

,,Čo si to povedal?" uvedomím si, že šepkám. Upriami na mňa svoje zelené oči a na perách sa mu začne pohrávať malý úsmev. Taká drzosť.

,,Počula si ma. A teraz sklapni, nebudem počúvať tvoje nariekanie celú cestu." odvráti pohľad na utekajúcu krajinu za oknami auta. Takže ja mám sklapnúť?! Pumpuje vo mne hnev, ako ešte nikdy. Ak sa neovládnem, ak povie čo i len ešte jedno slovo, vybuchnem.

On asi vycítil moju zlosť, pretože sa na mňa znova pozrel tými svojimi očami. Zasmeje sa. On sa na mne smeje!

Plesk.

Spočiatku sa zatvári prekvepene, priloží si dlaň k lícu, kde sa začína formovať odtlačka mojej ruky. Razom sa jeho výraz zmení ako londýnske počasie. Z prekvapeného výrazu sa stane nazúrený, ba priam agresívny. Začína naberať červenú farbu a na čele sa mu začína objavovať navretá žila.

,,Zastav!" zreve na svojho poskoka za volantom. Ten prudko zabrzdí, až ma to odhodí na druhú stranu zadného sedadla. Hlavou mi prejde tupá bolesť.  Vnímam už len to, ako Daniel otvára dvere, a zoberie ma na ruky. Výjde so mnou von a po chvíli ma niekam pokladá.

On ma niekde pokladá.

Rýchlo zaklipkám očami, so snahou prinavrátiť stratené vedomie.

Buch.

Vidím len čierno čiernu tmu. Kde to som?! Začnem rukami šmátrať po povrchu. Je to ako látka, a podomnou guma. Ak som tam, kde si myslím, že som... Tak som v kufri.

Ten prekliaty bastard ma dal do kufra!

,,Ty všivavý skunk!! Ihneď ma odtiaľto daj preč!! Počuješ?! Toto ti nedarujem!" zakričím z plných pľúc. Päsťami udieram do tmy, presnejšie do kufra tejto nablýskanej Audiny, ale nič mi to nepomáha. Počujem tlmený zvuk. Znelo to ako smiech. Ale po tomto zvuku nasleduje ešte jeden. Je to ako výkrik o pomoc. Ako posledný výkrik pred smrťou. Dopekla!

Netuším, naozaj netuším, čo sa tu dopekla deje! Už od toho, ako sa mi vlúpal do izby, zoznamovanie, mamine prepáč až po únos a tieto výkriky. Som zmätená. Zmätená ako nikdy. Toto je zúfalosť. Slzy sa mi rynú potokom dole po tvári a ja sa nepokúšam zastaviť vzlyky. Auto sa pohne. Schúlim sa do klbla a nechám vzlyky ovládnuť moje telo. Keď už ani slzy nie su, som tak unavená, že zaspím.

•••

,,Hej..."

,,Querido! ...Zobuď sa!"

,,Tori, zobuď sa, inak ťa budem musieť preniesť." pri Danovom hlase sa strhnem. Ihneď sa mi vynoria myšlienky z toho, ako ma naposledy prenášal. A skončila som tu - v kufri. Pomaly otvorím ťažké viečka a zaostrím na Dana nad mojou hlavou. Potom sa pozriem sa na okolitú krajinu. Jedna dlhá, dlhá cesta, okolo sa lemujú vysoké smreky. Tak toto nie je Portland. Možno Kanada? Všimnem si, že sa nachádzame na benzínke. Akurát sa na mňa pozrie jeden muž skúmavým pohľadom, jeho obočie vystrelené dohora. Zagánim naňho a hneď sa stiahne. Potom sa znova pozriem na osobu nado mnou. Och, Dan tu stále je.

,,Čo chceš?!" vyšteknem, no s jeho kamennou maskou to nespraví nič.

,,Myslel som, že sa môžeš vrátiť do auta, teda ak sa nepokúsiš utiecť, alebo niečo podobné. Po druhé, poď si vybrať niečo na jedenie. Nebudeš hladovať." kútik úst sa mu jemne zdvihne.

,,Nie som hladná." odbijem ho tvrdo. Stále ležím v kufri. A popravde, umieram hladom, ale pred Danom si to nepripustím. Nikdy.

,,Ako myslíš. Poď do auta." odstúpi od kufra, a tak mi dá priestor pozbierať sa. Som rada, že mi neponúkol ruku. Ajtak by som jeho 'pomoc' odmietla.

Zošuchnem sa na rovné nohy, ale trocha sa mi zatočí hlava a ja stratím rovnováhu. Už už idem k zemi, keď sa okolo mňa ovinú jeho svalnaté paže. Zasa to vibrovanie a jemné šteklenie po celom tele.

Zdvihne ma na ruky ako pierko. Zachádza so mnou opatrne, ako keby som bola z porcelánu. Je to obrovský rozdiel oproti tomu, ako ma strčil do kufra a nechal ma tu. Jeho vráska medzi obočím však neprestáva miznúť.

Druhou rukou si otvorí zadné dvere a jemne ma položí na čierne kožené sedadlo. Potom mi zapne pás. Popri tom všetkom ani raz neprerušil očný kontakt. Mám toľko otázok, tak strašne veľa, ale som príliš vyčerpaná na to, aby som bola schopná rozprávať. Poslednú energiu som minula pri vyšmotľávaní sa z toho prekliateho kufra. A tak tu len sedím, pozerám sa do tých zelených očí a nič nevravím.

,,Len si pospi. Ešte nás čaká dlhá cesta." povie a jemne sa usmeje. Úspech, vidieť na tej kamennej tvári aspoň takýto malý rozdiel. Dan zavrie dvere a potom prejde na svoje miesto vodiča. Počkať, nebol tu ešte jeden chlap? Áno, určite tu bol. Až takto vymytý mozog nemám, na toto si spomínam. Zamkol dvere a ja som nemohla ujsť. Ale kde potom je? Spomínam si na Danov smiech, keď ma zavrel v kufri, potom výkrik...

Výkrik. Och nie.

Začnem prudko dýchať. V spätnom zrkadle sa nám stretnú oči.

Hi!

I'm very lazy pig, yeah.

Mám pokračovať? Zostal tu ešte niekto?