Než zomrieš ✓

ONA

Sedím na posteli tesne vedľa nej a obaja sme ticho. Stále čakám, že prehovorí, no ona len mlčky premýšľa, ukazovákom prechádzajúc okolo dlhej rany na predlaktí. Takže to bude na mne.
"Nad čím premýšľaš?" spýtam sa ticho. Ukazovák spočinie na mieste a ona zdvihne hlavu.
"Prečo som to urobila," vzdychne. Moje mlčanie ju nabáda pokračovať.
"Som hlúpa, len čo je pravda. Myslela som si, že moja smrť bude mať význam. 
Že tým dám ľuďom príučku. Povedia si: och, celý čas mala pravdu a teraz je mŕtva, lebo sme nepočúvali. Že budú mať kvôli mne výčitky a ja vyhrám. Lenže.." odmlčí sa a ja sa opäť obzriem po izbe. V miestnosti vládne značne patetická atmosféra, ktorú sama vytvorila, aby odišla tak, ako verila, že je to správne. S patričnou melodrámou. Podľa jej vlastných slov mi je jasné, že patrí, alebo skôr patrila, k ľuďom, ktorí majú romantické predstavy o smrti.
Tie typy, podľa ktorých sú duševné choroby niečo špeciálne, jazvy po sebapoškodzovaní krásne a samovražda je poetický akt ubolenej duše.
Žila v presvedčení, že je smrť krásna - to možno som, ale nie v takom zmysle - a teraz, keď zistila pravdu, ľutuje.
"Lenže..?"
"Čo je toto za víťazstvo? Myslela som, že smrť je jediné východisko. Jediný možný spôsob, ako sa z toho dostať. A potom ma bude čakať len jasné biele svetlo a nekonečný pokoj. Teraz ale chápem, že to bola chyba," zamrmle skrúšene. Neprerušujem ju, aby som jej povedal, že nekonečný pokoj na ňu naozaj čaká. Cítim, že chce povedať niečo iné. 
"Neuvedomila som si, ako to bude naozaj. Komu všetkému tým môžem ublížiť, a že to celé vôbec nebude mať zmysel. Nečakajú na mňa žiadne ruže," 
"Ruže?" zopakujem nechápavo a ona otočí hlavu, aby na mňa pozrela.
"Je to metafora," povie prosto a ja rezignujem. Metafory mi nikdy nedávali zmysel. 
"Prečo až teraz, keď už nejde zvrátiť, čo som urobila, vidím aj iné riešenia?" do očí sa jej tlačia slzy. Neviem, čo povedať, ani ako sa zachovať. 
"Chcela som v živote ešte niečo dokázať. Byť tá, ktorú si budú pamätať pre niečo veľké. Nemyslím tým niečo vynájsť, na to nemám hlavu, ale skrátka spraviť vec, ktorá by sa u ľudí zapísala. Aspoň u tých, ktorí ma poznajú. To bol môj cieľ. Nie  skončiť ako ďalší samovrah, ktorého meno si budú ľudia šepkať tým nepríjemným, ohováracím tónom a babky z kostola sa pri tom budú tváriť pohoršene. 
Chcela som ešte vidieť mnoho západov a východov slnka. Sneh, dážď a dúhu.
Chcela by som ešte raz zažiť jeseň, teraz to viem. Uvedomujem si, o koľko som sa pripravila, aj že to bolo úplne zbytočné. Zahodila som svoj život, svoju šancu niečo dokázať, všetko som pokazila. 
Jediné, čo som dokázala, bolo zabiť sa," zvláštne sa pousmeje a slzy jej tečú dole lícami. Zošuchnem sa z postele k nej na zem, aby som na ňu lepšie videl. Skúmam jej tvár, mimiku, gestá a nerozumiem.
"Prečo sa usmievaš, keď plačeš?" premohne ma vlastná zvedavosť. Zdvihne ku mne prekvapený pohľad, akoby neverila, že som sa to naozaj práve spýtal.  Chvíľu si ma premeriava, až celkom zabudne, že plakala. Zadíva sa mi do očí a kútik úst sa zachveje v krátkom úškrnku.
"Ty asi moc ľudským emóciám nerozumieš, však?"