Než zomrieš ✓

STOJÍM PRI KOĽAJNICIACH

V diaľke počujem prichádzať vlak. Je tesne za zákrutou, keď sa odniekiaľ vynorí starší muž. Stojím na druhej strane koľajníc a tvárim sa nespokojne, sledujúc ľudskú hlúposť.
Dedo sa opatrne motká mojim smerom, kráti si tadeto cestu už celé roky. Ide síce z kostola, no skutočnosť, že sa po ceste zastavil v neďalekej krčme mi je z jeho chôdze dobre známa. Doma ho čaká žena, syn s nevestou a  dve vnúčatá. Kúpil im vo večierke cukríky, ktoré nikdy nedostanú.
Opatrne kladie nohu na koľajnice mysliac si, že má dostatok času. Trochu sa zatacká dozadu, no udrží rovnováhu a na koľajnice vstúpi aj druhou nohou. Svetlá blížiaceho sa vlaku upútajú jeho opitú myseľ. Zdvihne k nim pohľad, zažmúri.
Ktovie, čo mu v tom momente napadá. Snáď mi to prezradí.
Rušňovodič si ho všimne, no všetci traja vieme, že je prineskoro. Hlboké a hlasité trúbenie sa mieša s nepríjemným zvukom brzdiaceho vlaku. Vykročím na koľajnice a svet okolo nás razom stíchne.

Nahlas vzdychnem.
"Prečo?" spýtam sa ho na rovinu, "Toto bolo to najhlúpejšie, čo som dnes videl.. a to som toho videl naozaj veľa,"
Dedo na mňa neprítomne hľadí, spamätávajúc sa. Oči mu preskakujú z mojej tváre na vlak, ktorý zamrzol len centimetre pred nami.
"Ty si môj strážny anjel?" odpovie mi otázkou.
"Kiežby," odfrknem.
"Myslel som, že mám čas. Ani som ho poriadne nezaregistroval," hovorí tónom, akoby ma chcel obmäkčiť. Môj výraz zostáva kamenný a on začne naliehať.
"Predsa ma môžeš nechať ísť, nie? Dať mi chvíľu na to, aby som sa dostal na druhú stranu včas," navrhne prosebne. Mlčím.
"Zaslúžim si druhú šancu!" vyhŕkne ublížene, "Celý život som tvrdo pracoval. Už ako chlapec, keď otec zahynul na píle, som od svitu do mrku vypomáhal, kde sa dalo, aby som mamu a sestry uživil. Svoju ženu som nikdy neudrel, nosil som ju na rukách, ako kráľovnú. Deti som vychoval k slušnosti a pokore. Bol som dobrý muž..som dobrý muž," chrlí na mňa zajakávajúc sa.
"Viem," prikývnem. Hľadí na mňa so zdvihnutým obočím, pootvorenými ústami a prižmúrenými očami. Pokúšam sa zaradiť jeho mimiku. Nie je to šok, ani prekvapenie. Krivda. Cíti sa ukrivdene, jeho smrť mu príde nespravodlivá. Kto som však ja, aby som rozhodoval?
"Každučkú nedeľu som strávil v kostole!" zvolá a rozhodí rukami, "Iste, občas som si vypil, no nebol som ožran, nebil som sa, nevystrájal hlúposti. Nezhrešil som," trvá na svojom. Pokrčím ramenami.
"Nechápeš, že to s tým nesúvisí?" spýtam sa ho, nakloniac hlavu na bok. Mlčky na mňa fľochne a opäť pozrie na vlak.
"Takže Boh neexistuje?" ticho sa opýta bez toho, aby sa ku mne otočil.
"Neviem. Netuším, či nejaký z ľudských bohov existuje, nikdy som žiadneho nevidel. Viem len, že na tomto svete sa tvoj život skončil a mojou úlohou je odprevadiť ťa,"
"Kam?"
Odmlčím sa.
Odtrhne pohľad od vlaku a namosúrene sa ku mne obráti.
"Tak kam?!"
"Neviem, čo je to za miesto," odpoviem pravdivo, "no viem, keď tam duša odíde a cítim ju aj dlho po tom. Nedokážem ti popísať kam odchádzaš, no som si istý, že na teba nečaká len prázdna temnota."

Starec stíchne. Hľadí do prázdna a ja sa ho chcem spýtať, nad čím premýšľa. Predbehne ma, keď zaujme svoje miesto pred vlakom, aspoň na pohľad hrdo čeliac svojmu osudu.
"Budiš," zamrmle.

Vlak sa opäť pohne, no ja už som inde.

Skláňam sa nad posteľou.