Kúsok mojej minulosti....

677 61 13
                                    

,,Ja ťa nosiť nebudem, pusa." povedal slizkým hlasom a potiahol za lano, ktoré mi stihol dať okolo krku ako psovi. Idiot!

Postavila som sa na stŕpnuté nohy, ktoré ma len tak-tak udržali a začala kráčať za Georgom. Deti išli pred ním spolu s Borkom a ďalšími dvoma mužmi. Táto situácia je mi nepríjemná a to lano strašne svrbí na mojom krku. Dúfam, že sa z tohto nejako dostanem a to buď útekom alebo darovanej priepustky od ich alphu.

Vyjdeme z tej prekliatej šopy a mňa ovanie chladné počasie. Do nosa mi znova udrie vôňa ruží, ktorých si nedokážem vybaviť obraz. Až teraz sa poriadne rozhliadnem po okolí.

Na oblohe svieti jasne mesiac v splne bez doprovodu tmavých mrakov. Jemne pofukoval vietor smerom k nám, čiže mi viali vlasy dozadu a uši oblial chlad. Zrak som presunula späť na zem a rozhliadla sa okolo. Obrysy stromov a jedna obrovská skala po mojej ľavici ma vôbec neprekvapovala. Mala som nejaké tušenie, že sa nachádzame niekde v prírode a nie v centre mesta na nejakej záhrade s rozpadajúcim sa domčekom. No, ako som sa snažila, v rámci mojich možností, nikde som nevidela žiadnu záhradku či voľne rastúce kvety. Ale ich vôňa bola snáď všade.

Do môjho zorného poľa sa objavilo veľké čierne auto. Skoro som ho aj prehliadla, keby naň nesvietil mesiac. Musí to byť nejaké auto do terénu, čiže sme veľmi hlboko v lese. Ach, Shadow kde si?

,,Sadaj, zlatíčko." prikázal mi George so slizkým úsmevom na tvári otočenej ku mne cez jeho rameno.

,,Nehovor mi tak!" štekla som po ňom. Tie jeho prezývky mi neskutočne lezú na nervy. Prisahám, že ak niekto povie nejaké takéto slovíčko na moju adresu tak mu dolámem kosti.

,,Nerozčuľuj sa, zlatko. Nehodí sa to k tebe a nasadaj." postrčil ma pred seba a sotil do veľkého čierneho auta. Vďaka mojím reflexom som stihla zdvihnúť pravú nohu a vkročiť do auta skôr, než by ma k sebe pritiahla gravitácia a ja by som mu nastavila zadok..... a ďalej to už rozvíjať nebudem. Radšej. Ešte by som mala traumu...

Buchol za mnou dverami tak silno, až som sa divila, že ostalo auto pohromade. Lano bolo položené vedľa mňa na strane ku dverám. Pomocou boľavých rúk som sa ako tak uložila na tmavom sedadle auta.

Dopredu si sadli tí dvaja neznámi muži a vedľa mňa sa prudko otvorili dvere.

,,Posuň sa," zavrčal Bork, vzal moje telo do náručia a hodil ako mech zemiakov na stredné sedadlo. Na moje miesto si následne sadol a z druhej strany zase George. No to som dopadla. Obidvaja buchli dverami a muž za volantom okamžite naštartoval.

Zahliadla som, že decká nasadajú do auta, ktoré je zaparkovaná o niečo ďalej, v ktorom sa nachádzam ja. No stále mi nedochádza, načo sem išli dvoma autami.

Bork sa ku mne naklonil, pričom som stiahla dych a viac sa zatlačila do pohovky.

,,Pokoj. Len ťa chcem pripútať." pozrel sa na mňa a v očiach som mu nebola schopná nájsť žiadnu emóciu. Potom svoj zrak presunul na pás, ktorý preložil na druhú stranu a pripútal ma.

,,Vystrašené mláďa." frflal George.

Bork sa znova zahľadel na mňa a zrak mu padol na môj krk s lanom okolo.

,,Bodaj by nie, keď si jej dal lano okolo krku!" naštvane naňho zreval až so mnou myklo na sedačke. George pretočil očami a otočil hlavu k oknu, kde sa pohybovala krajina, ktorou sme prechádzali. Ani som si nevšimla kedy sa auto pohlo.

Bork zdvihol ruky k môjmu krku a začal rozviazovať uzol.

,,Keď ju už chceš zviazať tak nie krk ale ruky a dopredu. Ale pochybujem, že by bolo potrebné aby sme ju zviazali." povedal Bork a odložil to hrozné lano niekde za moju hlavu. Pripútal sa aj on a taktiež začal pozorovať cestu za tmavým sklom. V aute nastalo hrobové ticho a nik nemal čo povedať. Alebo nechcel. No mne to začalo liezť na nervy a nemohla som to vydržať.

,,Kam to ideme?" povedala som potichu. Nik sa na mňa ani neotočil a nik nevydal ani hlásku. Viem veľmi dobre, že ma počuli ale sa zrejme neobťažovali odpovedať.

,,K svorke." odpovedal nakoniec Bork, no ani sa na mňa nepozrel.

,,Prečo jej to hovoríš?" hneval sa George.

,,A prečo nie? Nie je to žiadne tajomstvo a v aute nie je nik, pre koho by to bola novinka. Samozrejme okrem nej. Som ochotný jej odpovedať George. Aj tak to nemá komu vytrúbiť." s kľudom v hlase povedal Bork. Otočil sa smerom ku mne a jemne sa usmial.

,,Tak sa pýtaj, Amanda." vyzval ma.

,,Prečo som tu?"

,,Peši by si zablúdila a autom je cesta rýchlejšia." sarkasticky odpovedal George. Bork si vzdychol a znova odvrátil odo mňa tvár k oknu.

,,Má to viac dôvodov. A tým hlavným je to, že si veľmi vzácna pre náš druh. Vlastne, celkovo pre vlkov." povedal skrátene.

,,Aha. A čo presnejšie so mnou chcete robiť?" cítila som, ako sa Georgova ruka pomaly zakrádala na moju nohu, ktorú chytila a majetnícky stisla vnútornú stranu stehna, na čo som sa zhlboka nadýchla. Je mi dosť nepríjemná jeho blízkosť v tomto aute, kde som natlačená ako sardinka v konzerve, nie to jeho dotyky na mojom stehne. Mierne som sa otriasla rukami sa snažila odohnať tú jeho, no neúspešne.

,,To sa za chvíľu dozvieš." odpovedal Bork a aby toho nebolo málo, viditeľným gestom si položil ruku na moju druhú nohu a jemne stisol. Georgovi sa to zrejme nepáčilo a jeho stisk zosilnel.

Ak by som mala posúdiť, ktorá ruka mi nenaháňa väčší strach, tak je to tá Borkova. Ale ja osobne by som bola radšej, keby sa ma nedotýkala ani jedna. A ani Shadowa!

Snažím sa nemyslieť na ich dotyky na nie veľmi príjemnom mieste a tak položím ďalšiu otázku. ,,Ako je možné, že mám pätnásť rokov?"

,,Podľa toho, čo viem, si sa narodila v zlom období. Pred trinástimi rokmi boli vlci, ktorý si násilím brali od matiek dievčatká vo veku dvoch rokoch. Keď si aj ty mala dva roky, vlci vraj prišli ku vám do domu a žiadali, aby ťa tvoja matka odovzdala. No ona im povedala, že si zomrela na vážnu chorobu a medzi tým sa jej narodilo ďalšie dieťa, ktoré má ešte len rok. Tí vlci si to niekde zaznamenali s tvojím novým dátumom narodenia, ktoré bolo potrebné vypísať všade. Preto sa v tvojom rodnom liste píše Amanda Richardson narodená siedmeho októbra roku dvetisíc dva. Inak si sa narodila v roku dvetisíc jedna ale v tom istom dátume a keďže je rok dvetisíc šestnásť a siedmy október je za nami, úspešne si oslávila pätnáste narodeniny,za čo ti gratulujem." otočil sa na mňa a víťazoslávne sa usmial. Padla mi sánka. Čiže Nina mala pravdu. A moja mama vie o vlkoch... A vravela že mám o rok menej....

,,A...mala som predtým aj iné meno."

,,Áno. Volala si sa inak ale aby ťa ochránila ho musela zmeniť a povedať, že si zomrela."

,,Ako to, že za mnou znova neprišli? A načo im boli malé dievčatá?"

,,Počas toho roku ich vyhubila ich vlastná svorka, ktorá s tým prestala súhlasiť. Brali ich, pretože ich odmalička chceli naučiť bojovať aby ich svorka bola silnejšia a aby porodili silnejšie deti. No podmienky, v akých bývali a ako s nimi zaobchádzali boli brutálne. Preto zastavili odoberanie detí a viac sa venovali tým, ktoré tam už boli. Ale pokiaľ viem, ani jedna v tvojom veku neprežila." vravel smutne a s Georgom mi stisli nohy.

,,Čo a stalo?" pípla som.

,,Budova, v ktorej sa nachádzali, začala v jednu noc horieť a dvere s oknami boli zamknuté, pre prípad, aby niektorá chcela ujsť. Zhoreli tam všetky do tla. " dokončil George. Keď si predstavím, ako tie dievčatá v panike sa snažili dostať von v horiacej budove a bezbranne búchali na zamknuté dvere v plameňoch mi naháňa strach.

Nevedela som čo povedať a tak som len jemne stisla ich ruky na mojich stehnách. Obidvaja sa ku mne otočili, pozreli na svoju ruku s mojou potom na mňa a smutne sa usmiali. No následne sa pozreli jeden na druhého a obidvom o odtieň ich farby stmavli dúhovky. Nevedal som, čo to má znamenať a tak som radšej zmenila tému.,,A aké bolo moje pôvodné meno?"

,,Ono nie je pôvodné ale je to vlastne tvoje druhé meno." povedal George.

,,Aké?"

,,Melanie," odpovedali obaja neraz a majetnícky pevne mi stisli nohu...



Amanda a vlkWhere stories live. Discover now