Lost in my past✔️

➡️ 23. ⬅️

•Matthew•

Zobudil som sa na čvirikanie vtákov a silné slnečné lúče, prenikajúce cez moju momentálnu pokrývku hlavy-vankúš. Postavil som sa, všetko zbalil a uložil do tašky. Dnes mám v pláne Kalile povedať, čo som urobil. Stačí jej to oznámiť, nič viac. Pretože nechcem aby sa tým zbytočne zaťažovala. Keď sa po spánku preberiem, myšlienky mi takmer okamžite smerujú k jedlu. V ústach som nemal nič od včerajšieho rána. A ani sa mi to nežiadalo, až doteraz, kedy sa moje brucho ozývalo čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. Problém bol však v tom, že kaviareň U Malého princa bola dosť ďaleko, bez motorky neprístupná. Povzdychol som si, zbehol po schodoch a prešiel som von zelenou húštinou, neurobiac ani jeden chybný krok.

Prekráčal som cez cestu, odbočil vľavo. Za pár minút sa už predo mnou črtal supermarket. Dosť predpotopný, stál vedľa cesty, autá okolo neho prechádzali ale ani jedno z nich sa pri ňom nezastavilo. Potlačil som dvere, ktoré s vŕzganím povolili a na mňa uprela zrak mladá slečna za pokladňou, očividne celá bez seba, že niekoho vidí. ,,Dobrý deň. Môžem vám nejako pomôcť?" Už aj stála na nohách a pretisla sa popri pulte. ,,Umm....kde máte, prosím vás, proteinové tyčinky?" Nechcel som byť na ňu zlý, keď bolo taká rada, že majú zákazníka. Spokojne ma viedla regálmi, kývajúc bokmi a neprestávajúc sa na mňa obzerať cez rameno. Prišli sme na správne miesto, rukou ukázala na tyčinky a odcupitala naspäť za pokladňu, kde zo mňa nespustila zrak. Zobral som si čo som potreboval, nevynechávajúc ani vodu a všetko som jej to položil na pult. ,,Nič viac si neprosíte? Iba som pokýval hlavou a šestnásť-ročná Amber, ako som si stihol prečítať, nákup nablokovala a dala mi ho do tašky. Obišiel som pult, chcel som si vziať igelitku, no ona ma zastavila tým, že ma potiahla za rukáv. ,,Prepáčte, ale....tu je moje číslo," dievčensky sa zachichotala a do dlane mi vložila papierik. Ach....nechcel som ju raniť, no taktiež som nechcel aby mala falošné nádeje. ,,Si veľmi milá....ale...." v tej chvíli sklopila zrak a začala jemne prikyvovať. ,,Chcem povedať, že si veľmi milá a pekná, no ja už s niekym chodím." Povzbudzujúco som sa usmial, vzal som si nákup a prenasledovaný Amberiným pohľadom som odišiel z obchodu.

,,Takže nemáš kde bývať, Matthew? Ako to chceš zvládnuť.....o chvíľu ti dôjdu peniaze a čo potom?" Bombardovala ma Kalila otázkami, hneď ako som jej vypovedal, čo sa stalo za posledných 24 hodín. ,,Neviem. Naozaj neviem.....ale nechcem aby si sa tým zaťažovala." Prepáli ma modrými očami. ,,Matt.....ja....si môj priateľ. Ľúbim ťa a pravdaže sa tým budem zapodievať. Tak hovor...dostaň to von." Nemôzem....nechcem. Nechcem aby vedela aký som slaboch.....aby poznala moju zlú stránku. Nezaslúži si ju poznať. ,,Viem, že je to ťažké. No svojim spôsobom mi to dlžíš. Nechcem ťa do toho nútiť, ale sľubujem ti, že keď to povieš, bolesť sa zmierni." Možno má pravdu, ba čo viac, ona to vie najlepšie. Ja som ju ku tomu doviedol. Teraz nadišiel čas vymeniť si roly. Niesom si istý. Ničím. A bojím sa....nechcem aby spoznala takéhoto Matthewa, takého, ktorý sa skrýva za svoj úsmev a nieje šťastný. Lenže ona zdvihne zrak, pozrie na mňa, tak nežne a jemne akoby vrvavela, že to ostane iba medzi nami, chytí ma za ruku a pobozká ma. A vtedy sa jej úplne otvorím. ,,Nemohol som tam ostať. Som na to príliš slabý a viem, že to nieje najlepšie. Bál som sa, n-nechcel som aby na mňa viac položil ruku....reagoval som skratovo. Možno to ani nebolo správne, dobré...." Usmeje sa. Nedokážem jej odolať, je vidieť, že sa snaží získať si moju dôveru. Keby tak vedela....mala ju už od prvej chvíľe, čo sme sa spoznali. ,,Prosto všetko to zbehlo strašne rýchlo. A ja som odišiel iba preto, lebo som posratý.....posratý ako malý chlapec. Myslíš si, že som odvážny, pozitívny, statočný....." skloním hlavu. ,,No je to úplne opačne. Bojím sa....,že," vzlyknem a nenávidím sa za to. Precitlivený Matthew! ,,Že o teba prídem, keď zistíš.....aký som." Trasľavo vydýchnem, neochotný pozrieť do jej krásnych očí. Odrazu pocítim na lícach teplé dlane, dvíhajúce mi hlavu hore. ,,Matt......všetci.....každý z nás sa niekedy bojí. Lenže ty, zobúdzaš sa každé ráno, aby si bojoval s tými istými démonmi, ktorých si opustil predošlú noc, a to, láska, je odvaha." Hľadím na ňu ako teľa na nové vráta, pretože Kalila, moja Kalila je tak strašne múdra. ,,Môj dôvod na boj. To si ty," opakom dlane ju pohladím po líci, ona privrie oči a jemne sa usmieva. ,,Môžeš ostať tu, so mnou. Miesta je dosť," povie a chvíľu mi trvá kým si uvedomím, že tým myslela bývanie. Potrasiem hlavou. Až tak ju nemôžem zaťažovať. ,,Niečo vymyslím aj sám, láska. Pomohla si mi, veľmi." Naposledy jej vtisnem bozk na čelo a vyberiem sa na odchod, von cez mne už tak známy rám okna.

•Kalila•

Chcem, aby bol šťastný. Viem, že veci nejdú vždy podľa plánu, niesú dokonalé, ale on je práve ten, kto si dokonalosť zaslúži. Zaslúži si mať skvelý život, lebo tak veľa zo seba dáva ostatním. Z uvažovania, myslenia a zvažovania ma preberie mamin hlas: ,,Kalila! Poď dolu! Chcem ti niečo povedať!" Vstanem z postele, mysľou stále pri Mattovi a ako prichádzam do kuchyne, uvidím mamu sediacu za stolom, pijúcu niečo z hrnčeka. ,,Mám pre teba novinku," usmeje sa a ja uvažujem, čo to asi tak môže byť. ,,Malconovci sa vracajú do mesta. Budú bývať iba o tri domy od nás." Usmieva sa do ucha k uchu a mne vyschne v ústach. Jimmy Malcon. Bola to moja prvá láska, ak sa to tak dá nazvať. Mal sedemnásť, ja pätnásť. Vtedy som ešte nemala žiadne problémy, svet bol gombička a my sme k sebe mali blízko. Myslel si, že prváčku si ľahko obmotá okolo prstu. Lenže Jimmy nevedel, ako zaobchádzať s dievčatami. Vysvitlo, že to celý čas ťahal s inou babou z našej triedy. Bol to Cameron kto ma držal nad vodou, a informácia o otcovi v tom čase vystriedala myšlienky na Jimmyho. ,,Prídu ku nám na večeru," dodá po chvíli mama. To snáď nie. Spolu s jeho mladšou sestrou a rodičmi budeme musieť prežiť minimálne hodinu. Falošne sa usmejem na mamu, prikývnem a vybehnem hore schodmi späť do izby. Akoby som toho nemala dosť s Mattom, je tu aj stupídny sukničkár Jim.