Lost in my past✔️

➡️ 22. ⬅️

•Matthew•

Kalilu som odprevadil domov a pokračoval som v ceste. Prechádzal som ulicou sálajúcou teplom, cítil som ako mi slnko páli na krk, zohrieva ma. Užíval som si krásne slnečné počasie a vnímal som každé buchnutie tenisky o asfalt. Z ničoho nič mi vo vrecku bundy zazvonil mobil a keď som ho vytiahol, zistil som, že je to otec. Otec? Čo odo mňa môže chcieť? Nikdy mi nevolá.....a keď hovorím nikdy, myslím tým naozaj nikdy. Ešte chvíľu hľadím na obrazovku, no potom zdvihnem. Najskôr je ticho, ale o pár sekúnd sa ozve hluk rozbíjajúceho sa skla. ,,Otec? Čo sa deje?" Opýtam sa ale on neodpovedá. Počujem ako na zem dopadne niečo kovové, v zápätí konečne zaregistrujem otcov nahnevaný hlas: ,,Skurvený malý zasran! Ty si myslíš, že môžeš jazdiť na mojej motorke kedy sa ti zachce?!" Nie nie nie nie. Zistil to. Môj otec na to prišiel a teraz som mŕtvy......vymláti zo mňa dušu. Nemal som to robiť.....idiot. Bol som taký hlupák. ,,Ani mi nebudeš odpovedať, buzna?! Tak sa láskavo pakuj domov! A ak sem neprídeš, skončíš kurevsky zle!" Kričí tak hlasno, že si musím dať mobil preč od ucha. Ani sa nenazdám a započujem pípnutie znamenajúce koniec hovoru.....všetko sa to zomlelo tak rýchlo. Mozog mi naplno pracuje, uvažujem o všetkých možných riešeniach, ktoré by ma vytiahli z tejto situácie. A som neuveriteľne naštvaný. Ako som si mojol myslieť, že mi to prejde? Hlúpy, hlúpy Matthew....Prechádzam popri autobusovej zastávke, všímam si ľudí, ktorí tam stoja, uvažujem o ich životoch. Lenže oni na mňa pozrú, a tak odvrátim zrak, bojím sa, že by mi z očí vedeli priveľa vyčítať. Nemôžem ísť domov.....to je vylúčené. Musím odísť. Áno, odísť preč, aby mi už nemohol ubližovať. Bojím sa. Som vystrašený ako malé dieťa a nenávidím sa za to. Počujem ako mi v hlave rezonujú otcove slová: Skurvený malý zasran! Možno má pravdu....niekedy sa tak cítim. Malý. A úplne bezvýznamný....chce sa mi plakať. Nemôžem ísť domov, lebo by som to nedokázal. Bráni mi v tom strach, ktorý sa vo mne prehlbuje a je čoraz silnejší a silnejší. Úplne ma ovládne a ja sa rozbehnem. Bežím a bežím, cítim ako mi pod nohami praskajú kamienky. Nespomaľujem a prebieham okolo polí, ktoré nás tak veľmi rozdeľujú, nás ľudí. Najivne dúfam, že strach zmizne, že bude nahradený pálením v pľúcach. No mýlilm sa, ako nehorázne sa mýlim. V tom sa mi však v hlave zrodí plán, je ako malé svetielko nádeje. Pôjdem domov, preleziem cez okno, zbalím si najpotrebnejšie veci a rýchlosťou blesku sa vyparím. Nieje to veľa, ale je to to jediné, čo si teraz môžem priať.

Potichu otvorím okno. Naraz vyskočím na parapetu, z ktorej sa zosuniem najtichšie ako viem. Topánky sa dotknú podlahy s ľahkým zavŕzganím, ktoré nasleduje každý môj krok. Podídem ku skrini, oblečenie nahádžem do tašky, spolu so zubnou kefkou. Zo stolíka vezmem perá, zápisníky, zo štyri knihy a všetko to vložím do môjho povestného batoha. Nadýchnem sa a zacítim vôňu, ktorá ma sprevádzala po celé moje detstvo. Zmes aviváže, čistiaceho prostriedku a cigariet. Toto všetko opúšťam. Znamenalo to pre mňa  vôbec niekedy niečo? Možno som naozaj taký nevďačný ako ma otec opisuje. Možno si zaslúžim to, čo mi robí. Možno by som mal ostať......A v tom si spomínam na slová môjho obľúbeného spisovateľa: ,,Predstav si, že si imaginárny priateľ malého dieťaťa. Toto dieťa vyrastá. Ty pomaly mizneš." V mojom prípade je imaginárny priateľ môj otec. Musím odísť, je to krok v pred. Ale i tak sa mu rozhodnem zanechať list. Vytrhnem stranu zo zošita, vezmem pero a pustím sa do písania.

Drahý otec, viem, že som ťa mnohokrát sklamal. Ale to je moje pravé ja. To je tvoj syn. A ak s takýmto synom nedokážeš žiť, bohužiaľ, odchádzam. Nesnaž sa volať políciu, nebudem ju volať ani ja. Nemám v pláne ublížiť ti. No nemám v pláne sa ani vrátiť.
                                     -Matt

Zhlboka vydýchnem.......všetko som to dostal von. No je tu ešte jedna vec. Po špičkách, s taškou na ramene, ruksakom na oboch, výdem z izby, smerom na chodbu. Vykročím vpravo, do kúpeľne. Nervózne sa obzriem za seba, nikoho nevidím, a tak vpochodujem dnu. Do tejto kúpeľne plnej spomienok, ktoré ma celkom opantajú. Pred 11 rokmi som tu našiel mamu, v tričku nasiaknutom krvou, mŕtvu. Nič mi po nej neostalo, iba táto posraná vaňa. A aj tú teraz opúšťam. Cítim, ako mi po líci stečie chladná kvapka slzy. Som strašne precitlivený. Mama mi to vravievala. Keď som v jeden deň uvidel vtáčatko, ktoré vypadlo z hniezda a nehybné ležalo na tráve pod stromom, rozplakal som sa. Mama mi vtedy povedala: ,,Ach, Matt. Ty môj citlivý chlapček." Zo spomínania na krásne časy ma vytrhne zavŕzganie dverí. Prudko sa otočím a uvidím jeho. Stojaceho vo dverách, s fľaškou v ruke, červenými lícami a očami, v ktorých pulzuje hnev. Srdce mi prestane byť, nemám kam utiecť. Premeria si ma, oči mu zastanú na taške. ,,Takže odchádzaš, hej?! Bez toho aby si mi dal vedieť?! Zbabelec!" Zaručí a zodvihne ruku. Ja sa okamžite prikrčím, čakajúc na úder. Ale otec si len hrdlo fľašky priloží k ústam a napije sa priesvitnej tekutiny. ,,Si ešte väčší zbabelec než som si myslel. Nikto. Hovno. Bezvýznamné hovno. Odchádzaš bez toho aby si ma aspoň objal. No tak, Matthew. Obím ma." Stojím na mieste ako prikovaný, nedokážem sa k nemu priblížiť. Nedôverujem mu. A on to využíva. Pristúpi ku mne, strhne ma do objatia. Zacítim zápach alkoholu a potu, najhoršej kombinácie. ,,Tak je dobrý Matthew.........Ale ty si nebol celý čas dobrý!" Behom sekundy ma odstrkuje, strelí mi facku. Vráža mi pod ústa, tesne vedľa oka, kde sa ešte predošlé modriny nestihli zahojiť. Tá bolesť! Preniká mi do špiku kostí, zahmlieva mi zrak. Padnem na zem, taška mi v tom nepomáha. A on do mňa kopne. Bruchom mi prejdú zimomriavky, napína ma. Mám pocit, že ma chce zabiť. Toto bude môj koniec. V kŕči si držím brucho, nedokážem sa postaviť, a tak sa po štyroch preplazím popri otcovi, von z kúpeľne. ,,Kam si myslíš, že ideš, ty červ?!" Zvrieskne, zamračí sa na mňa a ja prosím o milosť: ,,Otec.....prosím....ja....len chcem odísť.....bude to pre nás oboch najlepšie......konečne budeš mať pokoj.....nikdy....nikdy ma neuvidíš," to akoby ho zastavilo. Pozrel na mňa, očami podliatimi krvou. ,,Navždy vypadnem. Prisahám," poviem z posledných síl, kašlem a dusím sa vlastnými slinami. Nič nepovie. Ticho sa rozlieha domom, je zvláštne po toľkom hluku. Rezonuje mi hlavou, otec akoby zvažoval môj návrh. A vo mne sa znova ozve to svetielko nádeje. Po chvíli prenikavého ticha ma opúšťa, necháva ma zbitého ako posledného chudáka na dlážke kúpeľne, v ktorej sa zabila moja mama. Moja drahá mama......

Ani neviem ako, no vstanem a odídem tak ako som prišiel. Neotáčam sa, ledva kráčam, spolu s prúdami sĺz tečúcimi mi dole tvárou. Nohy dvíham s veľkou ťažkosťou, nevedomí si toho, čo robím. Mierim do lesa, na svoju starú známu lúku, vežičku nádeje. Ale to, čo ma zaráža najviac, je fakt, že som sa rozhodol sám. Bez niekoho pomoci, som spravil najdôležitejšie rozhodnutie. Neviem, čo bude so mnou ďalej. Neviem, čo budem jesť, kde budem žiť. No viem, že už nieje cesty späť.