Dark Blood

1. Life is hard

Pozerala som sa na malé chumáčiky snehu ako poletujú vôkol mňa. Je to ale kúzelná noc. Bolo šero a vonku už neboli žiadny ľudia. Nikto nikde. Samota....to slovo vystihovalo presne túto situáciu. Prechádzala som okolo domov v ktorých príjemne svietilo svetlo a bolo vidno ako sa tam bavia rodiny. Pri pohľade na nich zahrialo pri srdci. Začula som za sebou kroky, ktoré smerovali ku mne. Zľakla som sa a začala utekať tak rýchlo ako mi nohy stačili. No nestačilo to. Odrazu som ležala na studenej zemi. Sneh sa podo mnou nepríjemne topil a zmáčal mi celé tričko aj kabát. Neznámy muž keď sa to tak dalo nazvať si na mňa sadol obkročmo a ruky mi prišpendlil nad hlavou. Kopala som vzpierala sa, nič nepomáhalo. Všetky moje pokusy sa oslobodiť mi nevyšli. ON sa na tom výborne bavil. Mal ten klasický úškrn vraha. Potom mi chytil ruky s jednou jeho a z krku mi odhrnul vlasy. Premkol ma strach ešte väčšmi. Začal sa pomaly ku mne nakláňať až bol tesne pri mojom krku. Cítila som jeho dych ako sa obtiera o môj chladný krk.  V momente ako sa ma dotkol krku .......

Posadila som sa celá spotená na posteľ. Zase. Chytila som si tvár do dlaní. Zhlboka som dýchala a krčila sa v posteli. Tento sen sa mi sníva asi od kedy si pamätám. Je to hlúposť. Vlastne tieto sny sa mi začali snívať od 12tich rokov kedy som prišla do tejto rodiny. 

Adoptovali si ma. Nesťažujem sa páči sa mi tu. A samozrejme som im za to vďačná. Niekedy ten sen končí až vtedy keď ma ten chlap pohryzie do krku a zas inokedy to končí mojou smrťou, že vysal všetok život zo mňa a pozrie na mňa s jeho zakrvavenou pusou a očami ktoré mal rovnako červené ako je moja krv. Ale ten sen sa moc krát nemení no raz sa mi snívalo že ma zachránil mladší chalan ktorí mohol mat tak 19 možno 18. No on mal rovnaký pohľad ako ten čo ma chcel zabiť. Posledné čo vidím sú tie hrozné oči ktoré ma prenasledujú aj za bdenia.

Premohol ma strach. Obzerala som sa po mojej veľkej prázdnej izbe ktorú zdobili akurát tak moje krvavé obrazy. Nie žeby boli vážne krvavé len sú na nich strašidelné postavy a väčšinou sú to výjavy z môjho sna. Pretrela som si oči. Je len 5 hodín. Po tomto už nezaspím. To je najhoršie na tomto sne, nedá sa zabudnúť. Stále sa mi vynárajú spomienky naňho. Vstala som z postele. Mám vlastnú sprchu.

To je jedna z výhod mať rodičov ,,za vodou" alebo ako sa to povie. Keď som mala 9 mi povedali že som adoptovaná a že tí dvajaktorí ma vychovávajú nie sú mojimi rodičmi. Aj keď sa to dalo čakať ja som malajediná vlasy červené ako krv a očí buď gaštanovej červenej alebo čiernejfarby. A oni boli no proste mama mala blond vlasy a modré očia otec mal hnedé vlasy a taktiež modré oči. Brala som to dosť zle,takže jediný únik z reality som videla len v únikoch z domu,drogách a ešte taká trošku bezpečnejšia činnosť maľovanie. Ku drogám somsa dostala v 13 myslím. Ani neviem. Keď som ale mala 15 sa mi stala malá nehoda. Skoro som sa predávkovalaliekmi na ukľudnenie. Potom som bola asi mesiac v nemocnici lebo tie liekymi poničili pečeň. No stal sa zázrak a všetko sa mi uzdravilo. A vtedykeď som bola tak blízko smrti som si povedala že dosť. A prestala som braťvšetky drogy. Nepopieram že si občas zahúlim trávu ale to len jednéhojoita. Teraz mám 17. Konečne ešte jedenrok a môžem si robiť čo chcem a nikto sa mi do toho nebude starať. Budemslobodná a ja mam v pláne si to užiť naplno. Vstala somz postele a šla do mojej vlastnej kúpeľne. Vošla som do sprchy. Vodu som dala najprv nateplú ale nie moc a ubererala nateplote až sa kohútik nemal kam pohnúť. Studená voda ma vedela vždy úplneprebrať. Spravila som si rannú hygienua vyšla som z kúpeľne. ,,Ach" povzdychla som si a zvalila sa naposteľ. Po asi 15nastich minútach nehybného ležania a pozerania sa na bielystrop som sa podoprela o lakte a zapozerala sa na prázdnu stenuoproti mne. Chcelo sa mi maľovať. Nonemala som žiadny nápad. Odtiahla som skriňu oproti mojej posteli nabok.Zobrala som paletu a štetec do ruky. Nechala som aby sa moja rukapohybovala samá po plátne teda stene.Zatvorila som oči a unášala sa myšlienkami. Unášala ma vlastná bolesť. Jaani neviem ale bola som smutná vždy? Túto otázku si kladiem už dlho. No nikdysi neviem odpovedať. Viem že som mala aj pár pekných chvíľ no omnoho viac bolotých zlých. Jedna taká pekná chvíľa bola keď som spoznala syna otcovho kamaráta. Spomínam si ako sme sa prvý krát stretli.Jeho otec išiel k nám na návštevu a zobral aj jeho. Hneď sme si padlido oka. Začali sme sa stretávať viacej. No keď som mu priznala ako to cítim žeho možno milujem tak zbabelo zdrhol. No on to tak nenazval, povedal že musí náhleodísť kvôli otcovi. Pri ňom som sa cítila sama sebou. Ale on ma podlo zradil.Ja som sa teda rozhodla a to už sú roky že odignorujem všetky pocitya budem sa riadiť hlavou. Od tohto rozhodnutia som sa nesmiala. Prestalasom komunikovať s ľuďmi čoraz menej až som sa úplne prestala s nimibaviť. Zatvorila som sa pred svetom.Jediná emócia ktorú nechám aby sa ukázala je hnev. Neverím nikomu. Zakrývamvšetky city. Už si ani nepamätám kedy som sa úprimne zasmiala naposledy. Odvtedy som prázdna, bez akýchkoľvek citov. Znova som otvorila oči. Už začínalo svitať to znamená že bude nejakých6:30. Pozrela som sa na kresbu. Musela som sa niečoho chytiť a zakryť siústa aby som nevykríkla. Bola som tak zahladená do svojich myšlienok že som si vôbec neuvedomila čo kreslím.Namaľovala som tie oči. Tie čo ma prenasledovali dosť často v mojichsnoch. No v mojom sne. Boli to očivraha. Boli to oči upíra ktorý sa mi zakaždým zakusol do krku. Bolelo ma no tostále pozerať lebo mi to vynorovalo stále tú istú myšlienku na môj zlý sen.Také oči, tmavé no zároveň červené, krvavé. Keď si odmyslím že ma prenasledovali takmer každú noc. Tak to bolveľmi pekne zachytený moment ako na fotke. Videla som v nich hlad, túžbupo krvi a hnev a možno trochu strachu. No neviem či ten strach bolmôj alebo toho muža. Odpratala somfarby. Nemôžem to tu nechať len takto naobdiv. Ja viem že je to pekne strašidelný obraz. A kebyže to tu nechámrodičia ma pošlú akurát tak do psychiatrickej liečebne. Skriňu som presťahovalao hodný kus aby to zakrylo celý obraz. Spokojná so svojou prácou som sapresunula ku skrini. Vytiahla som si čierne jeansy potrhané na kolenách, čierneobtiahnuté tričko a koženú bundu. Natiahla som si svoje čierne conversy.Stiahla som si svoje červené vlasy do rozstrapateného drdolu a mohlo saísť. Počkať kam ísť. Nemám cieľ už asi dva týždne sa potulujem po dome akomŕtvola. Vyzerám akoby som niečo hľadala možno čakala na niečo čo asi anineexistuje. Zišla som po schodoch.

Zaujímal by ma váš názor čo hovorite na hlavnú hrdinku? A celkovo na začiatok príbehu. Budem vďačná za každý úprimný názor. A taktiež ďakujem za každý vote a koment.
S láskou Claudia