Pred polnocou

1.

    Myslím si, že na pohovor by to malo stačiť. Čierna sukňa, biela blúzka, čierne lodičky, vlasy vo chvoste a sako. Nemôžem zabudnúť na výrazné okuliare s čiernym rámčekom. Podotýkam, žiadne imidžovky.
Nevedela som si na seba zvyknúť. Vyzerala som ako nejaká biznis – žena. Páčilo sa mi to. Naposledy som sa prezrela v zrkadle, zobrala si kabelku, rýchlo som do nej nahádzala zopár vecí a zamkla byt.

Pohovor som mala v jednom luxusnom hoteli. Nečakala som však od toho vôbec nič. Cestou som ešte zavolala Ivane, aby mi trochu nakopla sebavedomie.  
,,Áno, zlatko?"
,,Čau. Tak som na ceste."
,,Pocity?"
,,Neviem, čo si od toho sľubujem. Nie som síce padavka, ale teraz mám naozaj chuť vziať nohy na plecia a otočiť sa."
,,Nebuď hlúpa. Musíš to vyskúšať. Za pokus nič nedáš. Si mladá, krásna a ..."
,,Fakt neviem, či mi práve krása a vek pomôžu získať miesto."
,,Nestresuj. Preboha, veď si nič podobné nikdy predtým nevyskúšala! Prečo musíš byť hneď taká pesimistická?"
,,Veď ma už poznáš. Dobre, končí mi baterka tak musím šetriť. Utekám už, tak ahoj."
,,Držím prsty. Ozvi sa, keď im to tam natrieš. Pa." 
Keďsom vošla do hotela, uvidela som postávať dievčatá na chodbe. Presne somvedela, kam mám ísť. Boli celkom milé ale udržiavali si odstup. Netrúfla som saich nič opýtať. Niektoré boli nervózne, jedna si tam dokonca okusovala nechty,ďalšia nervózne búchala nohou o podlahu, iné zase boli vyrovnané samé sosebou, nechýbalo im sebavedomie a hrdo čakali, kým prídu na rad, akoby už mali isté, že ich zoberú. Kto vie? Možno aj. Niektoré na to fakt vyzerali.
    Sadlasom si na prvú voľnú stoličku, ktorú som uvidela a čakala, čo sa budediať. Čakala som tam asi polhodinu, kým konečne vstúpil do hotela riaditeľ. Bolveľmi mladý. Pravdupovediac, netušila som, že je riaditeľ. Ostala som trochuprekvapená, ale čo už. Znova som tam sedela a čakala. Zopár dievčat vychádzaloz pohovoru vysmiatych, niektoré dokonca s plačom alebo ako fúrie.Trochu mi to naháňalo strach.
,,Čakáš na pohovor?" opýtal sa ma nejaký mužský hlas spoza chrbta. Trošku so mnou myklo, keďže prerušil moje myšlienkové pochody, ale snažila som sa to zamaskovať. Neúspešne. ,,Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť."
,,To je v poriadku. Áno, čakám na pohovor."
,,Môžem si prisadnúť?"
,,Kľudne." povedala som. Odtiahol si stoličku, aby nemusel všetko obchádzať a prisadol si. Z vrecka vytiahol zdrap papiera, na ktorom mal zrejme napísanú reč na pohovor.
 ,,Netušila som, že ste sa na to tak pripravovali."
,,Teraz mi vykáš alebo hovoríš aj o ostatných?" a zasmial sa. Cítila som sa blbo.
,,Všeobecne."
,,To iba ja. Keď začnem byť nervózny, začnem trochu zabúdať." povedal. Nechápala som, ako môže zabudnúť nejaké informácie o sebe. Veď to nie je príhovor na rodinnú oslavu...
,,Aha." Nevyšlo zo mňa nič iné. Nakoniec som uznala, že bude lepšie, ak budeme udržiavať ticho, takže som sa snažila sústrediť na správy, ktoré som čítala na internete. Kopu rozchodov, rozvodov, tehotenstiev, manželstiev. Kopu škandálov okolo zazobancov, dokonca jeden z nášho mesta. Nepoznala som ho. Vraj nejaké dlhy. Bože, kde tí ľudia berú toľko peňazí? V tom ma znova prerušil krik.
,,To si asi ty." povedal ten chlap. Nechápavo som naň ho civela. ,,Kričali – ďalší. Zrejme si na rade, však?" dodal. Fakt som sprostá.
,,Áno, ďakujem." cítila som sa trápne. Upravila som si okuliare, skontrolovala vlasy, postavila sa, narovnala sukňu a blúzku a vykročila.