The 100 (Octavia Blake's view)

1. Na Zemi

Idem na Zem. Treba zachovať pokoj. Neviem či to zvládnem ale áno musím to zvládnuť. Mali sme aj hodiny s pánom Pikeom a naučil nás tam základy. Som nervózna. Je zem vôbec obyvateľná? Vystavia nás na pospas nebezpečenstvu aby sme zomreli? Nuž, keď to má byť náš osud?

Nastúpili sme do lode a poriadne sme sa pripútali. Všetci sme pocítili ako nás vystrelili. A čo Bellamy? Vie o tomto vôbec? Ide sem tiež? Toto je jedna z otázok ktorú si kladiem.

Trvalo hodnú chvíľu kým sme pocítili prudké pristátie. S Archou sme stratili spojenie. No výborne. A teraz čo?

Opatrne sme sa odpútali a zhromaždili sa všetci pred hlavnými dverami. Odnekiaľ vyliezol muž s hustými čiernymi vlasmi a hnedými očami. Bol to môj brat. Bellamy je tu!

,,Vydrž, nemôžeme to otvoriť len tak," povedala blondýna z davu. ,,Nevieme či je Zem obyvateľná alebo nás nezabije radiácia."

,,Pozri, ak tu ostaneme, zahinieme bez jedla a vody. Ak vyjdeme von máme dve možnosti. Buď umrieme alebo prežijeme."

,,Bellamy?" opýtala som sa aby som sa uistila či to je on. Áno, je to on.

Predrala som sa davom až k nemu. Neváhala som a objímala som ho.

,,Tak dlho som ťa nevidela, braček." povedala som a on sa na mňa usmial.

,,To je tá čo sa skrývala pod dlážkou. Nikto nemá brata." zašumelo v dave.

,,Octavia, ako si vyrástla. Už nemáš ani ofinu!" povedal nadšene Bellamy.

,,Tak dlho som nebola vonku." povedala som túžobne.

,,Tak teraz môžeš byť ty prvá ktorá na ňu stúpi." povedala Bellamy a začal otvárať dvere.

Naozaj som mala vstúpiť prvá na Zem? Čo ak zomrieme na radiáciu? Bellamy má pravdu. Ak nevylezieme tak umrieme na nedostatok jedla.

Dvere boli už takmer otvorené a mňa začalo oslepovať denné svetlo Zeme. Ešte nikdy som sa necítila tak vzrušene. A to svetlo bolo... nebolo to ako na Arche, ktorá bola tmavá, naopak bolo to... úžasné.

Dvere sa otvorili a ja som uvidela stromy, rastliny, a hebkú premočenú pôdu.

Pomaly som vychádzala von a skúmala či sa nezačnem dusiť alebo čo. Ale ani jedno z toho sa nestalo. Vykročila som rýchlejšie a keď som už bola na okraji sklopených dverí opatrne som zostúpila na zem.

Chvíľu som váhala no potom som pocítila, že zem nie je nebezpečná.

,,Sme späť, decká!" zakričala som a zdvihla vysoko ruky na oslavu. Ľudia sa rozbehli a začali sa radovať.

Rozbehla som sa s nimi a neďaleko od rakety som začala obdivovať rastliny, stromy a skúmala húsenice, a motýle. Cítim sa tak... čarovne!

Vrátila som sa do rakety a počula blondínu ako hovorí s chlapcom menom Finn o ceste za jedlom.

Znie to zaujímavo tak som sa rozhodla, že pôjdem.

,,Počkajte, idem s vami!" kričala som za blondýnou a Finnom.

,,Octavia! Nikam nejdeš, nech sa ti nič nestane!" chytil ma za ruku Bellamy. A je to tu, teraz ma bude ochraňovať a zdržiavať od všetkého! Teraz ma bude zdržiavať od všetkého čo my môže uškodiť.

,,Bellamy, neblbni! Idem s nimi! Chcem to tu objavovať! Prosím nedrž ma v klietke." hodila som naňho prosebný pohľad.

,,Tak dobre. Ale dávaj si pozor." podľa výrazu som spoznala, že z toho nebol veľmi nadšený.